Fľaša pätnásta: Nescafé 12. február 2010 09:18 Seničan.sk vo svojom originálnom seriáli navštevuje senické krčmy. Themysteriousem zostal v centre a navštívil Nescafé.

Po únavnom dni plnom mýtických bytostí budúcnosti a boja dobra s bordeaux, veď básnik vždy je trochu frcnutý, pobrali sme sa, mimoriadne za denného svetla a ešte aj v deň svätený národom (Three thousand years of beautiful tradition, from Moses to Sandy Koufax--YOU'RE GODDAMN RIGHT I LIVE IN THE PAST!) s deicidálnymi sklonmi ako čas pokoja a rozjímania, do prevádzky, kam sa nechodí len tak jak do šenku, do jednej z polyvirátu senických kaviarní, do Nescafé, hoci sa pôvodne, vzhľadom na tínedžerskú hanblivosť interiéru pred okom fotografa, schyľovalo k historicky prvému neuskutočneniu nášho exkurzu, no po zakročení majiteľky sa všetko na dobré obrátilo, vďaka čomu môžete teraz čítať túto dlhú, našťastie však čoskoro sa končiacu vetu. Už je po nej.



Zlepenec budov pripomínajúci metastázu transformera v pokročilom štádiu, ktorý už hodný čas hyzdí naše k zániku (mo-mo-mo-moribundus) sa pripravujúce parkmestie, ukrýva okrem všakovakých mastičkárstiev a paprčiarní, aj dovedna štyri budoáre instantného konzumu, päť, ak rátame sudom a pivnicou raziaceho, vo fľašiach však nezriedka znamenitého Podolu. Čo-to z jeho ponuky sa dá kúpiť aj v nami navštívenom lokále, svojho času som tu pil jeho malíkovsky petrolejovité bobuľky rýňáku a dodnes tých päť stovák za pol litrovú fľašu neľutujem. Ale to trochu predbieham, najprv by som vás azda mal uviesť cez dlhú chodbu a plastové dvere do intímne nasvieteného interiéru zariadeného v duchu švédskej (Ingmar Kierkegaard Eki Amsun) úspornosti vytočenej na záhorácke otáčky. V prvej miestnosti si môžete pokojne zapáliť s početnými hosťami, ktorí sú tu bežne prítomní a výnimkou nebola ani naša sobotňajšia návšteva, do druhej, kde vás imitovanou teľacinou potiahnuté kreslá naučia po postmoderne hvízdať, je vstup s cigaretou zakázaný. Prirodzene si teda sadáme v prvej časti, hoci, zhodou okolností, medzi sebou nemáme ani jediného fajčiara.

 

Vybrali sme si stolík za stĺpom, presne v ťažisku trojuholníka pult-LCD-čašnícky stôl. Aby sme si rozumeli, ten stolík vás neobslúži, nazval som ho tak iba preto, že si k nemu zvykne sadať obsluha, ak práve nemá nič súrne na práci. Napríklad obsluhovanie. Vzhľadom na to, že tváre, s ktorými sme sa v kaviarni zjavili, evokujú, priznám, že nie neprávom, dojem stálych zákazníkov, obsluhovanie Romana a Gabču zase tak veľmi netankuje. Bohorovne si nás v modrastom opare (jsou to dost dobrý cigára) dobrých päť minút obzerajú od svojho dva metre vzdialeného stolčeka, až keď mužská časť obsluhy zacíti v ústach chuť spáleného filtra, naveľa sa postaví a urobí krok k nám. Veľa chuti na pivo nemám, ale povinnosť velí slopať, takže objednávam jediné čo tu majú, Staropramen Granát (90). Pôvodná idea pražských konšelov (defenseless Trácia), čapovať polotmavú jedenástku ako delikatesu pre sfajnovené pivárske jazýčky, tu narazila na prekážku, lebo 4 dcl hnedastej tekutiny síce pivo pripomínajú chuťou aj čapicou, ale bubliniek, či špecifickej arómy sa v ňom nedohľadáte, a zhruba po treťom kúsku vo vás dozrie rozhodnutie, že predsa sedíte v kaviarni, tak prečo by ste mali piť ten olovnato ťažký mok, keď si môžete dať výbornú kávu.



Káv tu majú neúrekom, dokonca ich pripravujú v takom veľkom stroji (my zdes, samovar), ktorý syčí, prská, klokoce, bliká a robí možno ešte kopec ďalších vecí, ktoré slúžia na to, aby hosť odišiel čo najspokojnejší. My sme si dali presso s mliekom a spokojní sme boli nadmieru, hoci mne stačilo pozorovať jeho prípravu. Bol som ňou fascinovaný natoľko, že som si zabudol poznačiť, koľko káva stojí, ale značku by som tipnúť vedel. Fanúšik destilátov si tu na svoje nepríde, základná slovenská ponuka sa začína na 70 centoch za 4 cl borovičky či umu a končí sa len o pár riadkov nižšie pri absinthe za 1,70. Nealko od istého času nekomentujem, na to máte Tesco, len spomeniem výskyt moderných štiav z aloy a mrkvy (ne miska, špejle), a skutočnosť, že kofolu (1,00) si dáte iba fľaškovú. Ak by vám čosi také zišlo na um. Ponuka naberá rozmery tam, kde ľudia tuky, čo znamená, že maškrtnejší si môžu vybrať z mliečnych kokteilov, alko i nealko miešaných nápojov, zmrzlinových pohárov a konfekčnej plastovej cukrárne.



Pre hladných, teda pre naše skupinové sobotňajšie ja, sú k dispozícii vždy čerstvé pukance a zapekané chlebíky. Dva tousty za 1,50 síce nevykonajú službu poctivého hambáča z autobuska, ale piatkami ťažko skúšaný žalúdok ich prijme nanajvýš vďačne. Najmä, ak sú servírované na elegantnom čiernom tanieri, s dvomi úhľadne zloženými servítkami, trochou kečupu a podvečernou noblesou. Práve úroveň obsluhy, najmä jej certifikovane mužského zástupcu, ak pred zátvorku vyjmeme rýchlosť, patrí k nesporným devízam prevádzky, čo sa dokonca prejavuje aj na zdravom zmysle pre elitárstvo (é-gaga-lité), v dôsledku ktorého, ako som sa neskôr dozvedel, nie je každé miesto úplne pre každého. Napokon, tak ako samotné Nescafé.



Všetky fotky vo fotogalérii

Autor: themysteriousem (themysteriousem@senican.sk)
Foto: karlito