Čajovňu u sousedú v Kunove prvý krát otvorili 21. júna 2001. Odvtedy sa stala obľúbeným miestom stretávania najmä mladých ľudí, spojených záujmom o alternatívnu kultúru a umenie. Dôvodom na návštevu teda nebol len čaj, ale aj výnimočná atmosféra a rôzne nevšedné podujatia, ako Fest Fiesta, Reggae baal, Grammy u sousedú, Jarné juchú, Benefičná between party, Punk není mrkev, výstavy, divadlá, stretnutia... Snaha o prezentáciu alternatívnej kultúry však spôsobovala, že čajovňa nedosahovala zisk a preto sa napokon stala občianskym združením. Hudobný festival Fest Fiesta patrí od roku 2002 medzi kultúrne podujatia, ktoré kolektív čajovne pripravoval každoročne koncom leta. Toto leto sa uskutočnila menšia verzia festivalu – Fiestička. Nezvyčajná bola aj tým, že to bol zároveň rozlúčkový večierok s kunovskou čajovňou, ktorá 31. augusta skončila prevádzku. Na Fiestičku a Čajovňu u sousedú sme sa pýtali manažérky a „duše“ čajovne Milenou Cádrovou. Ako dlho ste Fiestičku pripravovali? Začala som ju pripravovať ešte ako Fest Fiestu už minulý rok, boli zabukovaní interpreti ako Už jsme doma, Xavier Baumaxa, Youcoco, atď. Avšak medzitým som sa rozhodla skončiť s čajovňou a teda headlinerov zrušiť a miesto toho spraviť iba malú akciu, ktorá by nebola v stotisícovom mínuse, ale bola dosť lákavá pre ľudí, ktorí do čajovne chodili. Čo bolo na príprave najkomplikovanejšie? Asi nedostatok pracovných síl pred akciou a po nej. Koľko ľudí navštívilo tohtoročnú Fiestičku? V sobotu 100, aj s piatkom zhruba 150 ľudí. Čo bolo podľa teba najväčšie lákadlo pre návštevníkov poslednej Fiestičky? Najväčším lákadlom bol jednoznačne projekt Longital z Bratislavy a fakt, že je to posledná akcia pod hlavičkou Čajovne u sousedú. Splnila tvoje očakávania? Som veľmi spokojná. Bolo to presne ako som plánovala, hádam o dvadsať ľudí mohlo prísť viac, ale to je v poriadku. Kto všetko stál pri zrode Čajovne u sousedú? Hlavými iniciátormi boli Rado Šalík, Rado Samek, ja a ďalší ľudia zoskupení okolo hudobného projektu So Sad Butterfly. Preto aj názov u „sousedú“. Koľko druhov čajov sa v čajovni pripravovalo? Mali sme od začiatku takmer 100 rôznych čajov a tiež niekoľko druhov kávy. Čo všetko priniesla čajovňa (okrem čajov) Senici, senickému regiónu? Je toho dosť, vzhľadom na stav kultúry a predovšetkým tej nekomerčnej čiže alternatívnej u nás. Na Slovensku je veľmi málo funkčných klubov orientovaných na alternatívnu hudbu. Keď si odmyslíme Bratislavu, myslím, že by sa dali spočítať na prstoch rúk. Čajovňa u sousedú sa prepracovala medzi tieto kluby, a to precíznou organizáciou a kvalitným výberom umelcov, ale predovšetkým atmosférou, ktorá oslovila všetkých zúčastnených na každej akcii. Za roky pôsobenia oslovila mnoho mladých ľudí nášho regiónu, ktorí sa nevedeli zaradiť do šedého mainstreamu a dala im šancu spoznať veľa kvalitnej kultúry a ľudí, s ktorými si mali čo povedať. Verím, že to čo u nás našli, budú šíriť ďalej. Čo dala čajovňa tebe? Mnoho dobrých priateľov a životných skúseností. Čo ti vzala? Ilúzie. Človek si myslí, že čím viac do niečoho investuje, tým viac sa mu vráti. Ja som investovala všetko čo som mala, energiu, peniaze, ale predovšetkým dušu a srdce. Nemôžem povedať, že by to nikto neocenil, ale aj napriek tomuto všetkému, sa dodnes mnoho ľudí zo Senice a Kunova na mňa a ľudí čo tam zadarmo pracovali pozerajú ako na nejakých negramotných narkomanov, napriek tomu že narkomani nie sme a všetci sme schopní, inteligentní a pracujúci ľudia, alebo študenti SŠ, VŠ s veľkými ambíciami a životnými zásadami. Taktiež ma mrzí korupcia a potreba ľudí posudzovať niekoho podľa známostí a oblečenia. Som sklamaná z udeľovania grantov a pomoci rôznych inštitúcii, ohovárania, osočovania, zákernosti, pýchy a ľudskej hlúposti. S čím boli najväčšie ťažkosti v súvislosti s jej fungovaním? Človek by si asi pomyslel, že s peniazmi ale nie je to celkom tak. Chýbali síce stále, ale najväčším problémom pre mňa bola neuspokojená potreba iniciatívneho partnera. Tým myslím človeka, s ktorým by som si mohla rozdeliť prácu a starostlivosť o čajovňu. Myslím, že jeden by mi bol stačil. Členov občianskeho združenia , ktorým sa čajovňa stala pred dvomi rokmi, bolo síce dosť, ale pracovať a podieľať sa na aktivitách čajovne boli ochotní iba odtiaľ potiaľ. Je to pochopiteľné, každý má svoj vlastný život, prácu, školu a čajovňa bola pre nich skôr koníčkom ako zodpovednou a náročnou prácou bez nároku na odmenu. Aký je tvoj najkrajší zážitok, spomienka v súvislosti s čajovňou? Spomienka na Grammy, kde sa mi dostalo krásne poďakovanie za čajovňu ako za celoživotné dielo. Povedala som si, že už môžem umrieť. Je niečo, čo by si spravila inak? Všetko, čo som urobila som spravila najlepšie ako som v danej situácii a dobe vedela. A som fatalista, verím že veci sa stávajú tak ako sa majú stať, treba sa z nich poučiť, potešiť a ísť ďalej. Čo ti bude najviac chýbať? Všetko. Okrem workoholizmu Ale myslím, že to podstatné je vo vnútri každého z nás. Čo bude teraz s nedávno rekonštruovanými priestormi čajovne? Tieto priestory budú naďalej využívané. Bude si ich možné prenajímať cez Mestské kultúrne stredisko v Senici. Pridal: mil
smotko
10:12, 05. 10. '09 |
Doplním len odkaz na neautorizovaný článok ako vyšiel v "Našej Senici". Článok sa nachádza na strane 15. http://bit.ly/AEwc5 [reaguj]
|
SeLebrity Underground
Parkujem ako kráľ Lacov sprievodca po krčmách
Loading...
Senicansk Channel
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
smotko




