Piješ džús... Abstinuješ? Nie, ale prší, tak som prišiel autom.  Športu mám dosť .

Akého športu? Posilňuješ? Iba doma, kľuky a brušáky. Cez zimu zbožňujem lyžovanie. Kondične sa cítim dobre. Ráno ešte vstávame dvaja.Do 15 rokov som sa venoval cyklistike. Počas troch rokov som chodil dva-tri krát do týždňa na tréningy.

Odkedy hrávaš na bicie? Bicie ma oslovili v druhom ročníku na strednej škole, vtedy som mal 15 rokov. Chodil som na myjavskú priemyslovku, kde bol hudobný kabinet. Spolužiaci tam chodievali hrávať. Občas sme sa tam chodili pozrieť na skúšku, aj keď to nemali veľmi radi. V pauzách nám dovolili si zahrať. A odvtedy ma to už nepustilo. Začal som trénovať a trénovať. Drel som. Nemám žiadnu hudobnú školu. Síce som chodil na klavír asi 4 roky, ale vôbec ma to nebavilo. Chodil som poza školu, to som bol ešte mladý a sprostý.

Poznáš noty? Poznám, ale momentálne nehrám z nôt. Keby bolo treba, nie je problém, ale trvalo by mi to dlhšie.

Ovládaš cudzí jazyk? Ruštinu a okrajovo žvachtlám po nemecky .

Ako si prišiel k prezývke Bugy? Vymysleli mi to spolužiaci v štvrtom ročníku na strednej škole, Paťo Kolár a Paťo Salajka. Začali mi tak hovoriť na zemiakovej brigáde. Neznášam, keď mi niekto vyká. Cítim sa vtedy veľmi starý. Už sa mi stalo, že ma jedno dievča oslovilo pán učiteľ Bugy .

Prvá skupina? Swallow bay, ktorá vyústila do Ham&dogs. Cvičili sme v Koválove, na starej pošte či škole. Zakladajúci členovia boli Peťo Stupavský, Palo Chocholáček, Oto Pribil. S ham&dogs som hral 5 a pol roka. Bola to dobre rozbehnutá skupina, ale v tom najlepšom to skončilo.

Kde si pracoval po skončení školy? Robil som 5 rokov na Hlbockej rozvodni. Mal som školu zameranú na energetiku, silnoprúd. Robil som na údržbárskej čate ako revízor elektrických zariadení. Odtiaľ som odišiel z nejakých dôvodov.

 

Z akých? Nerozumel som si s vedením. 

Ktoré zamestnanie ťa najviac obohatilo? No neviem...

Nemyslím teraz peniaze, koľko si zarobil... To je samozrejmé, nech mi niekto nerozpráva, že ho peniaze nezaujímajú. Každý chce zarábať čo najviac.

Učiť si nechcel? Pýtal som sa na to, ale treba pedagogické minimum. Chodia za mnou mladí do skúšobne, dávam im domáce úlohy. Nie je dobré také to vštepovanie, že takto to musí byť. Skôr sa ich snažím len usmerňovať. Naučil som sa to na sebe. Človek by mal byť veľmi sebakritický. Už som sa dostal na nejakú úroveň -a teraz čo? A znova cvičím všetko od začiatku. Veci, ktoré som predtým zanedbal. K tomu mi pomohli muzikanti, s ktorými som hral. Stále sa posúvam ďalej, pokiaľ mi to  zdravie a financie dovolia.

Vyťukávaš si rytmy prstami? Už to nerobím, ale robieval som to. V škole, aj na vojne. Liezlo to na nervy ostatným.

Si senický ladič bicích... Dá sa povedať. Venujem sa tomu ostatných 5 rokov. Veľa ľudí si myslí, že bubny sa neladia. Bubny sú najstarší akustický nástroj na svete. Každý bubon má svoj tón. Mám špeciálny kľúč na ladenie, ktorý ma deväť úrovní sily dotlaku. Veľmi dobrý pomocník. Bicie som si začal ladiť sám. Prešiel som rôznymi ladeniami, než som sa to naučil správne naladiť. S každou skupinou, s ktorou hrám, mám iné ladenie.

Hrávaš koncerty na klik? Teraz už nie, aj keď mal som aj také obdobia. Keď som hrával so Satisfaction, bola požiadavka, aby som používal klik. Mal som totiž tendenciu plávať, len ja som to nevnímal. Cvičím s metronómom, ale koncerty hrávam bez neho. Teraz sa dosť preferujú muzikanti, ktorí sú vychovaní na kliku, aby boli presní. V 60-tych rokoch sa na klik nehralo, a preto sú tie veci také dobré.

Kúsok odtiaľto máš nepríjemné spomienky... Hej, ale o tom by som nechcel rozprávať.

Kedy sa to stalo? Bolo to v roku 2005.

Bol si obžalovaný? Bol, ale skutočne, veľmi nerád o tom rozprávam.

Patrí to k tvojmu životu... To bolo to najhoršie, čo sa v mojom živote stalo. Zažil som rôzne veci na vojne, ale nie až takéto závažné.

Zmenilo ťa to? Určite, zopár vecí som si uvedomil. Čo sa tejto udalosti týka, mám čisté svedomie. Bol som v práve. Človek, ktorý takéto veci nezažije, nepochopí.

Čo sa vlastne stalo? Napadli nás, my sme sa bránili, on nešťastne spadol. Dostal otras mozgu, krvácanie do mozgu a skonal.

Viem, ako to tu chodí. V Čáčove zakopneš o kameň a v Sotinej ti amputujú nohu. To je mienka ľudí, s ktorou sa človek musí vyrovnať. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Práve som bol bez zamestnania, no a po tom všetkom bolo veľmi náročné si nejaké nájsť. Všetci vedeli, čo a ako, niečo počuli a to im stačilo. Nemohol som si vôbec nič nájsť. Vyhrala verejná mienka.

Dlho sa to ťahalo, tri - štyri roky. Nakoniec sme dostali podmienky, uznali nám nutnú obranu.

Nesúdili ma za toho človeka, ktorý zomrel. S ním som vôbec neprišiel do kontaktu, ani som sa ho nedotkol. On napadol mňa. My sme močili, no a on dobehol a pustil sa do mňa. Podotýkam, namerali mu 2,7 promile. Bol to veľký chlap - 190 cm a okolo 100 kilogramov. Podmienku som dostal za bitku, keď som sa bránil proti ďalším dvom ľuďom.

Spravil som za tým veľkú čiaru. Určite budú ľudia, ktorí si v tom budú hovieť. S tým už ja nič nenarobím. Mňa to nezlomí. Pokiaľ takéto veci človek neskúsi na vlastnej koži, bude sa cítiť ako superman, ktorému sa niečo podobné nikdy nemôže stať.

Vtedy si hrával s BLACK DREAMOM... Myslím, že áno, s Jarom Konečným a Stanom Kovárom, pred ním tam bol Andrej Perička. Bolo to inštrumentálne trio.

Mávaš čierne sny? Vôbec nie.

Si odvtedy pokornejší? Po týchto životných fackách určite. Momentálne som v pohode, mám šikovnú priateľku, Zdenku Gavlasovú. Čo sa týka neduhov, moja priateľka o mne všetko vie. Mám babu ako víno.

Varí dobre? Dobre varí, ba povedal by som, že varí výborne. Mám sa teraz fakt dobre, ešte keby bola nejaká normálna robota.

Čo je to normálna robota? Niektorí žijú v stereotype, práca, pivo, telka, spánok a dokola. Toto pre mňa nie je. Rád sa zoznamujem s novými ľuďmi, spoznávam nové veci.

Kde v Senici bývaš? V Sotinej, pri Tescu s priateľkou, sme spolu dva roky. Narodil som sa v Piešťanoch, kde som žil do troch rokov.

Máš dieťa? Nie.

Nechcel by si? Chcel .

Fajčíš? Nie, už 7 rokov.

Ako sa ti podarilo prestať? Zo dňa na deň. Boli sme na sedení v Brne, kde mali taký zvláštny prístroj, ktorý vysielal elektromagnetické vlny do mozgu. Skúsil som to a odvtedy nefajčím. Stálo ma to 600 korún českých.

Bohvie, koľko príkazov si dostal... Hmm, je to možné, kedysi som hrával automaty. Aj s tým sa mi podarilo seknúť.

Mal si dlhy? Určite. Každý, kto hrá automaty, má dlhy.

Koľko rokov si gamebloval? Permanentne asi tri-štyri roky.

Koľko si prehral? Neviem, a ani ma to nezaujíma. Nechcem na to ani pomyslieť. Ani to vysloviť. Človek nad takými vecami ani nerozmýšľa, chce hrať a hotovo. Vôbec ma nezaujímalo, odkiaľ tie prostriedky beriem. Keď som nemal svoje, tak som si požičiaval od kamarátov, ktorí mi zo začiatku dôverovali. Ale to skoro skončilo. Niektorí mi to nezabudnú do konca života. Ja im to, samozrejme, nezazlievam. Myslel som si, že mi všetci ubližujú a nevnímal som, ako ja ubližujem iným. Riadim sa jednou vecou - nesúď, nebudeš súdený. Odvtedy som na seba tvrdý. Čím som starší, tak som na seba tvrdší. Nenechám si brnkať do nosa, som prudký. Býval som prchkejší, ale už som starý.

Ako si mohol podľahnúť gameblerstvu? Asi vidina peňazí, rýchleho zbohatnutia. Najhoršie je prvý krát vyhrať, ako sa to stalo mne. Vhodil som sto korún a vyhral 4500 korún. To boli veľké peniaze. Nemal som dosť silnú vôľu prestať. Keď som hrával automaty, kamaráti sa mi preriedili. 

Ospravedlnenia boli? Určite, každému jednému.

Vrátil si dlhy? Samozrejme, rodina mi veľmi pomohla, otec, mama, brat. Viem, že to už nevrátim naspäť.

Drogy? Nikdy v živote, nenávidím drogy. Ani maryšu. Nie, že by som nemal rád ľudí, ktorí to berú, ale ich činy ktoré robia pre dávku... Viem, ako to môže skončiť, asi preto.

Alkohol piješ? Minimálne, sem-tam skočím na pivko.

Pamätám si ťa ako výborného hráča karambolu... Karambol je hra , ktorá ma dosť dostala, ešte pred vojnou, keď na Kolónke fungoval Biliard club. Viera Šusteková tam robila čašníčku. Zavolala ma hrať do skupiny Satisfaction, s ktorou som bol asi 3 roky. Som jej veľmi vďačný za rozšírenie mojich hudobných obzorov.

Chodievaš na turnaje? Teraz už pomenej. Keď sme v 61 založili ligu, veľa sme trénovali a vtedy sme chodili po turnajoch.

Vyhral si turnaj? Určite, veľa. Môj najväčší úspech som dosiahol v roku 2000, kedy som vyhral najväčší turnaj v Čechách. Boli to neoficiálne majstrovstvá Českej republiky. Keby som mal rodinný dom, určite mám karambol v ňom. S Pepkom Krupčíkom učím mladých a šikovných chalanov.

Teraz letí poker. Strašne sa to v Senici rozmohlo. Neviem, či je to dobré alebo zlé. Určite to pôjde na úkor niečoho. Hráva ho veľa mladých, ktorí by po desiatej hodine ani nemali byť vonku.

V piatok 23. apríla odohráš v Charlie´s koncert s ROCK CIRKUS. Čo je to za skupinu? Chlapi sú z Bratislavy, Jano Bujnovský (gitara), Vlado Turčan (gitara) a kapelník Miro Dvorský (basa). Rock cirkus funguje už dlho, je to stará partia. Všetci majú okolo 50 rokov. Dokonca gitarista má 62, aj keď na to nevyzerá. Všetci sú skvelí ľudia a veľmi skromní.

Ako ste sa o sebe dozvedeli? Jeden známy ma poprosil, že má kamarátov z Bratislavy, ktorí mali záujem hrať u nás v skúšobni. Dohodli sme sa, ale neprišiel im bubeník. Dve tretiny repertoáru som poznal, tak sme si zajamovali. Po skúške mi Vlado vravel , že sa mu so mnou dobre hralo. Oboznámil ma so svojím plánom hrávať Jimiho Hendrixa, či by som do toho nešiel.Trošku ma to zaskočilo, ostal som prekvapený. Bola to pre mňa výzva, tak som to skúsil. Dá sa povedať, že Rock cirkus ma teraz živí.

Tak to gratulujem... Koľko máš vlastne rokov? 37.

To je super živiť sa hudbou... To teda je!!! Pre každého muzikanta je to sen. Robiť, čo ťa baví, a aby ťa to aj živilo...

...vlastné veci? Tie hrám v kapele APPLAUSE, kde som spoluautor dvoch pesničiek. Samozrejme okrem aranžmánov bicích. S ňou hrám dva roky.

Si cicavec? Samozrejme, to je každý z nás, ale nebol som pri zrodení tejto pesničky. Som posledný člen, ktorý prišiel do tejto kapely. Je zaujímavé, že Applausáci sú odo mňa výrazne mladší, Rock cirkus zase výrazne starší.

Ešte hráš aj s Cranium... To je úplne iný žáner. Bol som oslovený Janom a Lindem. S Cranium hrám iba tri mesiace.

Ako stíhaš toľko projektov? Stíham to v pohode, aj keď moja frajerka niekedy pindá. Našťastie mám veľmi tolerantnú babu. Obdivujem ju, ako je so mnou trpezlivá.

Máš čas na cvičenie? Občas cez týždeň. Tak dve tri hodinky. Cvičiť treba stále.

Rád nosíš tričká s logami hudobných výrobcov...  Už sa ma niektorí pýtali, či robím platenú reklamu. Napríklad túto šiltovku som dostal na výstave.

Máš rád výstavy? Áno, vždy objavím novinky, vyskúšam si veci. V rámci výstav bývajú workshopy, otvorené besedy. Vynikajúci muzikanti sa venujú osobne každému, kto má záujem. Ochotne odpovedia na otázky a názorne predvádzajú.

Čo ťa naposledy zaujalo? Ostatne som bol na Expo a  veľmi ma oslovila firma Gretsch. V prepracovanosti, v detailoch. Naučil som sa rozlišovať rôzne štýly, každopádne treba hrať s kapelou. Nesnažím sa vyčnievať.

Ale nooo, a to vrtenie paličkami? To je imidž . Treba hrať v kapele to, čo vyžaduje, nič naviac. Nehrám zbytočne veľa vecí. To sa však nedá naučiť za mesiac. Kapela musí spolu dlhšie hrať, aby si každý našiel svoj priestor. Všetko je o ľuďoch.

Rodičia ťa podporujú, chodia na koncerty? Áno, moja mama má rada tvrdú hudbu, otec hrával na gitare, stareček bol harmonikár. Hudba znamená veľmi veľa v mojom živote. Moji rodičia ma podporovali, keď zistili, že nemá zmysel mi odporovať. Hádzať mi polená pod nohy alebo podobne. A som im za to veľmi vďačný.