SeLebrity Underground: Pavol Stanislav Pius 26. marec 2010 08:53 Tohto roku Spolok slovenských spisovateľov vydáva publikáciu o živote a diele básnika Pavla Stanislava Piusa a novú básnickú zbierku, 18. v poradí.

Vychovali Vás starí rodičia. Pavol a Ema Kesegová, starkej otec bol za Rakúsko-Uhorska riaditeľom školy, starký bol z gazdovskej rodiny. Matka bola učiteľka, ale otec nám ju zničil. Po starkej sme zdedili tú pracovitosť a po starkom ten sedliacky humor.

Ako si vybavujete svojich rodičov? Moja mama bola veľmi krásna, vysedávala v okne a hrala na husliach,,, nie ako brat Miro, keď on hral na husliach hojá ďuňdá hojá , teta Irena si bachla osem dinylov a potom vravela, že sa mohol naučiť hrať na niečo iné, veď to sa nedá počúvať, aj pes Sultán sa schoval do búdy opačným smerom,,, a krásne maľovala, ona vedela perfektne skloňovať anglicky aj nemecky až do sklonku svojho života. Otec bol žandársky strážmajster, pochádzal z Hruštína.

Kde ste bývali? Bývali sme v Zamarovciach, brata Mira a mamu zobrala starká k sebe ako prvých. Ja som zostal tam. Potom sa pre mňa starká vrátila, ale otec bol žandársky veliteľ, zastavil autobus a vytiahol pištoľ. Starká ma musela vydať. To mohlo byť tak v r. 45-46. Potom poslala starkého za mnou, mal už vyše 60 rokov, na bicykli- z 1. sv. vojny,,, ťažký bol ako hovädo ,,, vystihol chvíľu, kedy otec nebol doma, naložil ma na nosič a odviezol do Nemčinian.

Otec si po Vás neprišiel? Nie, súd sa ťahal dlhé roky, starký bol našim tútorom. Mama bola dlho na liečení, otec ju strašne bil, veľa pil. Otec nechcel na nás platiť.

Už ste sa nestretli? Nie, nestretli, aj keď sa chcel s nami stretnúť. O oboch vedel, že sme sa uchytili a sledoval nás.

Nikdy už neprišiel? Nie ,,,  a jeho to aj veľmi bolelo.

Z čoho ste žili? Starká žila iba zo starkého dôchodku, ktorý robil vrátnika v nemocnici, vtedy to bol najdôležitejší človek po riaditeľovi. Veď dostal aj cukrovku, lebo mu tam nosili husi a alkohol. Bol vyštudovaný vojenský akademický krajčír, šil epolety .Bol z piatich bratov a dokonca z dvojičiek. Narodil sa v roku 1888. Starká aj dom postavila, o vinohrady sa starala, starký nie.

Museli ste riadne vymýšľať? Samozrejme, že sme robili zle. My sme už v tých rokoch založili stranu zelených,,, raz do mesiaca sa chodilo strihať za korunu, strihal nás Slažák. Spravil mi s ručnou mašinkou kríž na hlave, že sme katolíci. Potom nás musel ostrihať do hola. Starká mala v pivnici fermežové farby, ktoré používala na sudy, My sme si s tou farbou natreli hlavy na zeleno, dali sme si baretky a išli do kostola. Lenže tam sme si museli dať pred oltárom baretky dole. Zostali sme po kostole, ako nás zbadal dekan Vulka. Starký býval samoľúby,  posadil sa pred dom , aby ho čo najviac ľudí pozdravilo a nebolo toho človeka, čo mu neodzdravilo. Starký na každého vykrikoval, najhorší je ten izmus na konci a najhorší z tých izmov je komunizmus. Nás nezobrali ani za pionierov. Až na druhý raz, lebo sme mali zlé posudky kvôli starkému .  A keď sme šli z kostola, tak naňho kričali  -  palibáči, chlapci majú hlavy na zeleno. Starký utekal domov, že nám prišlo zle, že sme zelený, ešte šťastie, že tá farba išla dole.

Aj bitka bola? Starká nás bila tak, že my sme si museli narezať brezové prúty, ktorých muselo byť v kúte kuchyne tak zo 16. A každý deň nás bila. Niekedy sme nevedeli  ani za čo. A keď nás nevybila, tak my sme boli takí provokatéri, sme sa aj pýtali, či nebude žiadne šibiribi. Že prečo, žiada sa nám,  potom sa aj smiala,,, spravila pevný stôl,  tam sme sa učili a keď sme chceli ísť von, mali sme jeden bicykel, cez zimu jedny korčule. Starká bola prísna na nás, ale bez Piusovcov sa nerátali žiadne hry. Reku,  naučíme sa večer,  večer sa nič nenaučíte, teraz. A my sme takto sedeli každý deň.

Starkej som vyviedol takú vec, sme si neuvedomovali ako deti, že nebyť jej, tak by sme bývali v sirotinci. Keď sme sa učili v šiestej alebo siedmej triede zavádzať jednosmerný prúd, tak som jej  zaviedol do šijacej mašiny 220 voltov, do tej kostry. Ona musela to kolečko potočiť, no a ako sa ho chytila, tak ju triaslo a nemohla to pustiť. Ja som sa jej ešte pýtal, že či ma nebude biť, nech zakýva . Chudera, ona kývala a starký sa smial. Brat vyskakoval od radosti. No keď som ju vypol, tak zobrala 4 tie prúty a bila ma aj 10 minút.

Mali sme krásne 3 susedy a my sme im nahádzali bodliaky do vlasov. A to sa nedalo vybrať. Suseda doviedla tie tri dcéry a starká im to musela povyberať. Začala to vyčesávať, ale nešlo to von. Neviem ako na to prišla, natrela im vlasy petrolejom a tak im to dala dole. Potom musela ísť šampón kúpiť  a umyť im vlasy. Ale pozor na to, my s bratom sme vedeli , že je zle. Išli sme z toho kopca dole a čakali čo starká urobí. Ona sa tvárila , že nás nevidí, prišli sme po chlievik, nič, prišli sme po studňu, nič, hladní sme boli, vošli sme do kuchyne, nič, sadli sme si, starká nám nabrala jesť, nič, na druhý deň, nič. Na tretí deň, v kuchyni sme mali ťažké dvere, na ktorých bola západka a to keď zapadlo, už sme vedeli, že je zle. Najprv nám dala pekne najesť, zrazu zapadol ringelt,  zobrala tie prúty a ťala nás aj 15 minút. To máte za ten pondelok, za tie bodliaky, aby ste si to zapamätali. Pre starkú bol čas vzácny a ona musela kvôli nám 3 hodiny sa venovať  dievčatám, namiesto svojej roboty.

Keď jej ušiel  syn do Ameriky,,, ktorý bol šéfom kontrarozviedky za Slovenského štátu a bol osobne pri Tisovej smrti,,, som si zohnal také slúchadlo, ktoré keď som si dal na hrdlo, tak pekne prenášalo hlas. Mali sme rádio Romanca, päť lampové. Z Ameriky sa ľudia  prihovárali pod heslom. No a ten jej syn mal heslo 4 biele kone u susedov na dvore. Ja som to prepol a rozprával: pozor, pozor, najnovšia udalosť, ktorá  sa stala. USA vypovedali vojnu Sovietskemu zväzu, lietadlá útočia na Sovietsky zväz. Stará sa tešila, že sa jej syn vráti, lenže brat sa začal rehotať.  Ja som takého vysielača robil.

Starká Vám aj cukríky robila. Peňazí nebolo, starká mala vlastnú pec na chleba. Roštov mala asi 15, na ktorých sušila hríby, slivky ,hrušky, jabĺčka. Hrozno sme mali zavesené v pivnici. To nám aj do marca vydržalo. Starká zobrala kryštálový cukor, dala na plech roztopiť na karamel a do toho nahádzala nakrájané oriešky. Nakrájala to na kocky, musela rýchlo robiť, lebo to veľmi rýchlo tvrdlo. Tú kocku si nemohol prehrýzť, lebo by si si zlomil zub. Tá kocka ti vydržala v ústach aj 20 minút.

Ja som bol veľký mariášista. Ako som sa vraciaval z divadla domov v piatok, tak som sedel v izbe. Prišla starká za mnou a dala mi 2O korún a choď. A ešte tak bola prezieravá, že prišla za mnou, keď som nemal ten kopček, aby som všetko neprehral. Poď Paľko, vyletela mi poistka. Hoci už nemala tú starú, mala takú vyskakovaciu. To sa len stlačilo. Ja som nehrával mariáš s chlapcami, vtedy som mohol mať okolo 20-30 rokov, ale so 60 ročnými chlapmi, oni s hocikým nehrali.

Starká Vám šila oblečenie? Ona vždy vravievala, že jednu ruku si vopchá do zadku a druhou nám  ušije. Tak aj bolo, šila nám košele,  baloňáky, všeličo.  Z pionierskych šatiek nám ušila plavky. Natiahli sa na jednu nohu a na druhej sa to zaplo dvomi gombíkmi. Bolo to strašne moderné. Starká vravela, ukáž tie pionierske šatky. Mali sme dve, to bolo len na jedny plavky. Tak sme zohnali ešte dve šatky. Som išiel za pani učiteľkou, že sme ich stratili. Lenže čo sa stalo. My sme prišli na priehradu a brat sa pochválil, že nám starká ušila z pionierskych šatiek plavky. Ktosi to potom povedal v škole, tak nás vylúčili z pionierskej organizácie, že sme znehodnotili pionierske šatky.

Starký nebol výmyselník? Starký starkú jedoval. Mal frajerky, cigáňov si vodil domov, aby mu hrali na husliach. On bol veľký pôžitkár, ľúbil si vypiť, aj zajesť. Bol v Rusku 6 rokov, na Sibíri, mal šťastie. Zobral si ho gubernátor k sebe. Zistil si, že je vyučený krajčír, aby na neho šil a jeho dvojička Peter bol v línii. Starký odbachol na fronte veliteľa Maďara, lebo vojaci dostali rozkaz na bodáky a kto neposlúchol, tak ten veliteľ ich strieľal. Starký to videl a na prvú ranu ho zastrelil. Strašne veľa vojakov sa nevrátilo domov, lebo Rusi ich nechceli pustiť. Potom Štefánika vyslali, aby ich priviedol späť. Nie všetkých sa podarilo oslobodiť.  Ostatných pozabíjali, preto starký vedel , čo je to komunizmus.

Keď nastúpili ako vojaci do základnej služby, veliteľ rozbil starkému bratovi hubu za voľačo. Starký vystúpil z radu a treskol mu naspäť. Dôstojník si ho potom zavolal, ako si také dačo mohol dovoliť. Ja som si to tak dovolil, lebo to je moja vlastná krv, v jednu minútu so mnou narodená. Starký dostal za to na týždeň opušťák. Veliteľ pochopil, o čo išlo, že sa zachoval ako chlap. Starký bol taký vojak. On išiel vždy posledný, jeho vždy zajali. Respektíve on sa radšej nechal zajať, on nebol sprostý.

No a on si pokladal za povinnosť tie vdovice, že to je jeho posolstvo. Lebo padlo veľa chlapov a zostalo veľa vdovíc. Ale pozor, starký nechodil len tak. On si rozkázal kačičku, alebo zajaca. Pravda, najprv sa najedol, potom ju obšťastnil a vracal sa okolo polnoci domov. Starký sa so starkou pred nami v živote nevadili. Prvý krát mu natrela kľučku hovnom. Starký sa umyl, a nič, starká nepovedala ani slova. Také tri-štyri mal, to si už  starká zistila. Išla do hory a nalámala mu z agátov pichliače a tie mu dala do matraca. Starký chcel tichúčko vkĺznuť do postele, len joj, joj, čo to je. Starká vstala, rozsvietila, to máš za tie ženy, za ktorými chodíš a ešte raz pôjdeš, bude zle. A odvtedy sa starký polepšil, začal dokonca pracovať každé ráno, vedomý si tých prehreškov.

Napriek chudobe ste nehladovali. Mali sme veľa holubov , sliepok, zajace, kozy, jéjda, starká vedela variť. Starký, keď jedol, len vravel - Emička finom, to akože veľmi dobré, mama takisto ďakovala. Starká nikdy nejedla, keď jedol starký s mamou. Až keď odišli z kuchyne, tak plakávala. Neskôr mi povedala, že sa na to nemokla dívať, že kto im navarí, keď ona zomrie. Ona tak každý deň strašne dobre varila.

Starký pil? Starký si ľúbil vypiť, a keď si viacej vypil, tak sa mu zasekli zuby a začal sa dusiť. No a starká si spravila malú varešku, aby mu tie zuby mohla odkloniť. Keď starký začal dýchať, otvoril oči a ešte poďakoval. Keby jej nemal, ani by si nemohol vypiť. A ona sa len usmievala. Starký, keď išiel do vinohradu, zobral si vzduchovku. S ňou prešiel cez celú dedinu. Zobral si aj demižónček. Na vinohradoch mal takú šopku a tam strážil. Ale on nič nestrážil. Vypil si to vínko a tak tam chrápal. Chatrč sa celá triasla. On si vypil a vždy zaspal. Ale nikto tam neprišiel , lebo každý vedel , že stráži . Starká, keď mala dobrú náladu, vravela mu - šedivček môj zlatý.

Bil Vás? Iba dvakrát. Strašne som chcel okuliare. Tak som začal hapkať pri čítaní. Vymýšľal som si, že sa mi zahmlieva pred očami. Tak ma zobral starký k lekárovi. Už mi vymieňal tie sklá, že ako vidím. Ja reku lepšie, lepšie, ale ja som si nevšimol, že on mi tam tie sklá nedal. A ja , že teraz vidím výborne . Lekár vraví starkému, že som simulant, len sa mi páčia okuliare. Tak ma kopol do zadku a také  zaucho mi vlepil, že som skoro pod autobus spadol. Domov ma hnal, ani ma vedľa seba nenechal ísť. A druhý krát ma vybil, keď som požičal bicykel cigáňovi. Sme mali krásny polovičný bicykel, vpredu pretekárske brzdy, taký nikto nemal. Bulgár - zabijak, taký vysoký cigáň ma pristavil, aby som mu ten bicykel požičal. Chcel mi dať za ucho, tak som požičal. Domov som prišiel s plačom. Starký si potom zavolal toho Burgalu, palicu si oprel o zadok a jednu mu vyťal. A mne druhú.  Na starosť sa nám starký zaľúbil, to mal vyše 70 rokov. Pečlivo sa holil, fúzky si zastrihal. Starká sa nahnevala a vyhodila mu fajky na hnojisko. Ja som od starkého nevidel v živote ani korunu a vtedy vytiahol peniaze a povedal, choď pre tie fajočky, pre mňa je to veľké poníženie.



Hodinárstvo je Vaša veľká záľuba? No jejda , len žena mi to zakazuje. Aby som si oči nenamáhal, že si ich kazím. A má pravdu, keď aj dve hodiny nad nimi sedím, tak potom na jedno oko skoro vôbec nevidím.  Ja tu mám na to všetko, pinzety, skrutkovače, masteničku. Túto keď namočíš do oleja, zostane ti na konci len jedna kvapka. Tam ani viacej nesmie ísť. Tie hodinky, čo ma tak chytili, to má svoju históriu. Keď prišla mena peňazí, v 50-tych rokoch,  starký nemal peniaze. Ale mal zlaté 14 karátové hodinky omegy.

Ako k nim prišiel? On bol vrátnikom v Leviciach, mal peňazí dosť. Asi mu voľakto ponúkol, kedysi tak ponúkali. Rusi tak falšovali hodinky, zohnali si červený  lak na nechty, s ktorým natierali tie kamene, akože sú rubíny. Starký nebol sprostý, zavolal si hodinára a ten mu ich odobril. No a ten starký tie hodinky musel predať. Preto mi tie hodiny toľko hovoria, lebo som ho videl, ako ťažko potom plakal, v komore. Vtedy ani primár nemal zlaté hodinky.

Vy ste kedy naposledy plakali? Ja sa aj v kostole rozplačem, na kázni. Alebo aj teraz, keď vidím tie deti na Haiti, ako tam trpia.

Chodili ste na osemročku? Hej, ja som spravil už v siedmej triede kryštálku, taký som mal talent.

Čo je to kryštálka? Také rádio, sám som si ho urobil. Starká mi kúpila taký detektor, za 2 litre vína zohnala koženú leteckú čiapku z vojny. Tam boli vynikajúce slúchadlá, anténu som mal takú veľkú špirálovú, na dvore natiahnutú a počúvali sme Bratislavu. To sa ladilo ručne, kryštálom na takej tyčinke. Aj šijaciu mašinu som opravil.

Riaditeľ školy vtedy nemal žiadnu učiteľku, všetky triedy nás učil naraz a všetci sme boli vyznamenaní. Ale on neučil 8 hodín, ale 10 aj 12. Riaditeľ Greguš vždy po Michalovi, to sme mali hody. Pýtal sa, čo máme na desiatu. Ja som mal husacie stehno a on mi dal zaň bryndzové halušky. My sme halušky nerobili. Mne to nešlo dole, nešmýkalo sa mi to. Starká mi potom nadávala . Neskôr som si to schovával do vačku, klobásu aj chleba. Lebo deti pýtali, boli aj chudobnejšie . My sme bohatí neboli, ale jesť sme mali. Starká ma vždy hrešila, keď prišla návšteva, lebo som sa pýtal -  budete víno? Starká mi jednu pleskla - to sa nepýta. Najprv dones a nalej, nikdy sa nepýtaj – budete? To sa pýta len v sedliackych domoch.

Na strednú ste kde chodili? Na mňa peniaze neboli, tak som išiel  za učňa. Bývali také komisie, z troch podnikov. Starká išla so mnou. Začali sme u bani Nováky. Starká si vypočula, že by mi dali topánky, košeľu, uniformu, najvyššie vreckové. Tuším 80 korún na mesiac. A vraví im, páni, ona slovo súdruh nepoužívala, môj Paľko pôjde za učňa do baní až vtedy, keď v bani budú okná a bude tam čerstvý vzduch. Až potom a išla vedľa k obuvníkom. Tam dávali dva páre topánok, uniformu, modrú krásnu, s brigadírkou. Tak som išiel do Partizánskeho. Dostal som 35 korún na cestu a vieš, čo sa mi tam stalo?  Ja som nemal výšku. Brali od 160 a ja som mal ešte len 157. Povedali, že ma nezoberú. Ja som sa rozplakal. Prišiel riaditeľ Konárik, otec Karola konárika a on rozhodol, aby ma nakoniec zobrali. Skončil som skoro s vyznamenaním, hoci ma niektoré veci nebavili. Maturitu som si až potom urobil , diaľkovo,  aj osvetový inštitút.

Kultúra Vás priťahovala od malička? Už keď som bol v Partizánskom, som režíroval prvú hru. Bol som veľký recitátor, mal som herecké vlohy . Doc. Melicher povedal, že Pavol Stanislav je básnik, ktorý píše ušami.

Po škole ste sa kde zamestnali? Nakoniec ma zobrali do divadla vo Zvolene,  zo 150 uchádzačov. Starká mi pobalila duchnu,  vankúš, plachtu, dvoje šaty, dvoje topánky.

Na vojne ste neboli? Nie, ja som bol vylúčený, som mal ťažkú haváriu. Som bol plne invalidný.

Ako sa to prihodilo? Kamarát ma zrazil na motorke. Ja som  šiel na pionieri pre sekerku dole hradskou. Kamarát išiel na 250-ke, skracoval si cestu. Neskoro ma zbadal, vletel na moju stranu a zrazil ma.

Čo sa Vám stalo? Vytiekol mi mozgový likvor, hrozila mi okamžitá smrť. Previezli ma do Bratislavy. Dve operácie som tam absolvoval, tri mesiace som bol v nemocnici.  Už som mal vykopaný hrob.

Nemyslíte vážne? Ale áno, vážne hovorím. Starkému povedali, že nádej je dvojpercentná, tak starká dala rozkázať vykopať hrob. Museli mi umelo nasadiť mozgový likvor, aby sa mozog udržal. Prvú operáciu mi spravili zle, tak ma ešte raz operovali. Ale nakoniec som sa z toho dostal. Jeden rok som maródil, potom mi stanovili plné invalidné.

To už ste vo Zvolene neboli. Toto sa mi stalo, keď som robil robotníka u sústruhu v Calexe Zlaté Moravce. Zo Zvolena sme museli odísť, čo sme boli prijatý konkurzom. To bolo v rámci reorganizácie divadiel. Do Zvolena so mnou nastupovala aj Zita Furková, ona s VŠMU a ja na základe talentu. Potom som robil konkurz do divadla, kde ma aj v roku 1969 zobrali do Nitry. Na prvý raz ako činoherca.

Dlho ste sa tam neohriali.  Stretol ma môj dobrý kamarát Dušan Králik. Stal sa riaditeľom PKO a lákal ma tam. Že by ma zobral hneď, ako samostatného odborného pracovníka. Mal by som na starosti divadlá, koncerty, výtvarníkov, fotografov a hudobné skupiny. Aj som to zobral. Nástupný plat som mal 1860 korún. O tri mesiace nová zmluva s právom pečiatky a podpisu a 2460 korún. To som mal 30 rokov. V Nitre bola unikátna bruselská fontána, ona spievala. Tam som vymyslel stretnutia básnikov pri fontáne, režíroval divadelné hry, hral tam Olympic.

Tam ste  spoznali svojou ženu? Áno, páčila sa mi. Chodila do Slovana na obedy, kde aj ja. Jedného dňa, to už bola sudkyňa, som ju pristavil,,, s vami chcem hovoriť,,, k akej veci,,, a ja som odpovedal, že vo veci svojho srdca,,, potom som ju pozval na večer pri fontáne, na pozvánku som jej napísal, že keď nepríde, stratí šancu svojho života, básnik Pavol Stanislav.

Prišla? Prišla, sedela tam. Som potom prišiel za ňou na súd ako na hotové. Tam mi povedala, že s nikým nechodí, a ani s nikým nechce a tobôž so mnou nie. No a takto sme začali spolu chodiť, aj sme sa vzali, 24. 10. 1974.

To ste sa rýchlo zobrali?  Hej, do roka. Keď som sa oženil so ženou Máriou, tak ma všetci pristavovali, že či som chorý. Ja som sa totiž obrátil o180 stupňov.

Do Senice ste kedy prišli? 1.1.1976, žena dostala miesto v Senici, no a ja som ju nasledoval. Nastúpil som ako riaditeľ závodného klubu ROH. Po mesiaci si ma zavolali, keď preštudovali moje materiály. Zistili, že som vylúčený zo strany, že som sklamal stranu a musím odísť.

Prečo Vás vylúčili zo strany? Pretože som poslal aj s bratom Gustávovi Husákovi list na 7 strán o vstupe sovietskych vojsk a ešte som verejne vystupoval.

Do strany ste sa ako dostali? Ako som robil v tom Calexe, prišiel za mnou majster, ktorý vymyslel zlepšovák na úpravu nožov. Ale on to nemohol podať, lebo by nedostal peniaze. Tak sme to spravili v mojom mene a jemu som potom dal, čo mu patrilo. A hneď nato ktosi za mnou prišiel, dačo podpísať, že ma prijali za ten zlepšovák.  Myslel som, že ešte dačo k tomu zlepšováku podpisujem. Som to podpísal a to bola kandidátka strany. A po roku ma zobrali za člena strany. A ako rýchlo ma zobrali , tak ma aj rýchlo vyhodili.

Kde ste sa potom zamestnali? Som robil robotníka v OSP, prijali ma ako pomocného skladového robotníka. Všetky materiály som tam nakladal a skladal, zametal dvor. Také pomocné práce som robil. Prešivák som vyfasoval, ušianku, rukavice, lopatu a metlu. Tam som ukončil osvetový inštitút. To bolo pomaturitné štúdium, na úrovni dnešného bakalárskeho štúdia. Končil som to diplomovou prácou -  vplyv a rozvoj umenia na vývoj ľudskej osobnosti. Dr. Kusý nás učil výtvarné umenie, skúšku z  umeleckej fotografie som mal u Ladislava Noela. Raz dal vedúci dopravy zaucho riaditeľovi závodu. Dostal okamžite výpoveď, ale nikto to po ňom nechcel robiť. Tak som to zobral ja. Od pondelka do piatku bol vývoz vagónov. Ja, ktorý som prepadal z matematiky, som robil výplatu 42 ľudom. O každom voze som viedol evidenciu. To som robil dva roky, potom sa uvoľnilo miesto ofsetového tlačiara a fotografa v OSP. To bola opäť práca v erke. Ja som ani v inej kategórii ako v erke robiť nemohol, iba ako robotník. Tam som potom všetko možné robil. Dokonca aj časopis, fotil som konferencie strany, len som nesmel byť pod ničím podpísaný. Potom som nastúpil ako riaditeľ kultúrneho domu v Sobotišti, ale istý otec tam chcel mať svojho syna, tak ma začali štvať. Tri krát do mesiaca za mnou chodil predseda OVKSS. Stále mi predkladali vedúcu úlohu strany, že ja tam nemôžem robiť, že nie som členom strany. Ale ústava hovorí, že každý má právo na prácu podľa svojej kvalifikácie a vzdelania. Do prvomájového sprievodu som už išiel s Vulkánom. Nastupoval som tam ako vedúci dopravy a zásobovač. Neskôr som bol rehabilitovaný a tí, čo ma rehabilitovali, ma znovu chceli zničiť. To máš tak, také svine to boli.

Potom ste pôsobili vo VPN. Chodili sme po všetkých obciach a dedinách v rámci okresu, tam, kde zvolali verejné zhromaždenie alebo kde nás zavolali, keď si nevedeli poradiť.  Ak ľudia odhlasovali, že tohto predsedu nechcú, tak nebol. A to isté sme robili aj na družstvách. Bol som aj na zostavovaní mestského a okresného úradu. Ponechali sme tých, u ktorých sme predpokladali menšie zlo. Ale to sme urobili chybu. Bolo to väčšie zlo . To boli také veci, my sme nemali skúsenosti s politikou.

Ako ste sa dostali za riaditeľa VPN? V kultúrnom dome bol  míting, na ktorom som vystúpil. Som si povedal, čo si myslím, kto som - čo som a na základe toho sa o mne dozvedeli. Na ONV mi napísali na dve strany rehabilitačný list, čo potom aj banovali . Bol som navrhnutý za podpredsedu pre kultúru a školstvo za ONV alebo na zástupcu riaditeľa domu ČSSP. Volalo sa to vtedy dom osvetovej kultúry. Keď som prišiel na zasadnutie ONV, kde sa malo voliť, som zistil, že sa musím  všetkého vzdať. Našťastie som mal viacej rozumu, ako politickej ambicióznosti. Pochopil som , že tí predsedovia, ktorých sme my poodvolávali, oni poslancami zostali. A tí poslanci schvaľovali všetok program. Toto bola tá tragédia. Ja som sa pokukal, hups, tu nemám šancu. Ešte skorej, ako začalo plénum, zdvihol som ruku a vzdal sa funkcií. Už som vedel, že je zle. Božia prozreteľnosť, že som sa toho všetkého vzdal, lebo by som dnes nenapísal vôbec nič. Rýchlo som prijal zástupcu v dome osvetovej kultúry. Po polroku sa to rušilo, ale na mňa sa to nevzťahovalo. Ja som mal rehabilitačný list. Tak na základe toho ma presunuli do domu kultúry. Tam som musel ubezpečovať určitých ľudí, že mám odborné vzdelanie a kvalifikáciu a že im nebudem nič robiť -nech tam zostanú. Že im nebudem šliapať na päty. Sám som za nimi šiel, že nebudem robiť žiadnu politiku, že chcem byť len samostatným odborným pracovníkom, robiť profesionálne divadlá, divadlo poézie atď. Aj tak bolo, horko-ťažko mi to dali. Keď som dostal toto miesto, vzdal som sa predsedu VPN. Vlastní ľudia ma začínali požierať.

Aký tlak ste cítili na seba ako predseda VPN? Veľký, tam nastávali veľké boje, kto z koho. Videl som, s kým sa za mojím chrbtom stretávajú naši ľudia, čo mali s komunistami veľkú nadväznosť. Ja som to videl. Mal som dve možnosti, buď začnem písať alebo budem funkcionárčiť. A to bolo šťastie, doslova Božia prozreteľnosť, že som sa toho všetkého vzdal.

Politika Vás stále trápi. Povedzme si otvorene, každého trápi. Čo ti to môže byť ľahostajné, ako verejne niektorí kradnú? Sú to multimilionári a ľudia, ktorí robia poctivo, majú hovno.

Tú možnosť meniť veci ste mali. V živote máš len dve možnosti, buď si vyberieš to, čo je pre teba podstatnejšie, možno aj nie hneď, ale zostane po tebe dačo. Alebo niečo, po čom ani pes neštekne. A to je tá politika.

V DK Senica ste vydržali až do dôchodku. Až do dôchodku, pretože som si robil svoju robotu, viacej ma nezaujímalo. A snažil som sa ju robiť dobre. Chodili divadlá z celého Československa, robil som predstavenia pre deti.

Dokonca aj diskotéky. Som tam mal konflikty s tými ľuďmi, čo tam robili škody na majetku. Mestská polícia bola povinná ma odprevádzať domov podľa zákona, ale nič také sa nedialo.

Napadol Vás niekto? Čoby nie, ale neskôr som si už dával pozor. V dome kultúry som bol spokojný. Aj  som si posrandoval, aj lístky som predával. Ja som to sledoval cez to okienko. Však vieš , každý sa chcel dostať zadarmo. Vravel som im, že keď počkajú hodinku, pustím ich za polovicu. Keď niekto robil zle, musel som ho spacifikovať. Ja, ktorý sa v živote nebil. Takú facku som musel vyťať jednému. Potom mi v parku, keď ma stretol, ešte aj ďakoval,,, som mu vtedy dohováral, a ako som stál na schodoch do šatne, tak do mňa strčil. Ale presne, ako  prišiel dôchodok, 6. mája 2003 som aj odišiel.

Prvá báseň? Prvé básne boli Slnko a Jeseň. Už tam som sa podpisoval Pavol Stanislav Pius. Potom iba Pavol Stanislav, nakoľko moja stará mama bola Božia sila, ktorá nám dala tieto mená. Mirovi Jozef po otcovi a mne po starkom Pavol Stanislav. Tak sme my boli aj pokrstený. V roku 1966 mi vyšla  báseň Výpovede, s ktorou som vyhral Wolkerovu Polianku.

Kedy Vám vyšla prvá zbierka? V roku 1976 Okno do dvora a o dva roky neskôr Túžba po domove. Ďalšiu  báseň som napísal až v roku  1989, keď sme išli na výlet na Velehrad.  Napísal som báseň Duša utajená v husličkách. Má 84 veršov, moja najdlhšia báseň. Som ju diktoval žene a nezmenil som na nej ani riadok. No a odvtedy opäť píšem. V tomto svojom kútiku sa modlím a prosím Boha aspoň o jedno slovo, že by som to už potom dopísal. Dvadsať rokov už takto  fungujem. V 92-om mi vyšla tretia zbierka, na základe ktorej ma prijali do Spolku slovenských spisovateľov. Za zbierku Požehnaním požehnané som dostal cenu od amerických Slovákov, od Paula Rusnáka.

Moje básne nie sú moje. Sú Božie, všetky moje básne vznikali cez rané omše v kostole. To je tá sila, ktorá ma dodnes  ženie, aj keď mi to dnes ide pomalšie. Mal som šťastie, že som si toto vybral. Vždy som bol na takom rozhraní. Kedy sa pre čo rozhodnem a podľa toho som si volil aj stretávky so svojimi priateľmi. Od roku 1964, kedy som začal písať prvé básne, som sa stretával s tromi kategóriami ľudí. Lekármi, kňazmi a mojimi rodákmi z Nemčinian.

Dokonca ste sa stretli aj s pápežom. To je mojím najväčším šťastím v živote. Keď tu bol Ján Pavol II naposledy v Petržalke, dostal som sa do sprievodného zboru. To zariadil biskup Rábek. Pán Boh mu zaplať za to. Venoval som svätému otcovi  svoju básnickú zbierku. Svätý otec sa na mňa pozrel a dal mi ruku. To on každému nedával. Keď som totiž predstúpil pred pápeža, povedal som po Polsky, piesnik Pavol Stanislav Pius piesnikovi Karolovi Wojtylovi. Svätý otec bol tiež básnik, on to zaregistroval. Vtedy mi dal tú ruku, aby som ho pobozkal. Dal mi pátričky osobne do rúk. Dekan potom vravel, že akurát ja som ten najvhodnejší .

Mám už nachystaný svoj epitaf: Ty vieš, pane môj, že každou básňou som len tvoj.



Dňa 17.3.2010 sa zhováral a fotil Ravando Mexa.
Rozhovor je autorizovaný p. Pavlom Stanislavom Piusom.