Fľaša štrnásta: Vináreň u Mastina 04. február 2010 08:22 Seničan.sk vo svojom originálnom seriáli navštevuje senické krčmy. Prísne oči a uši Themysteriousema si to nakročili do Mastina.

Sú bary, a sú bary. Vyzerajú tak, alebo onak. Tu očakávate, že vám hneď za dverami vydajú návleky na topánky, tam by ste najradšej prítomným čosi nepriedušné sami navliekli na hlavy. Vo svete, kde sa piesčité (el libro de arena) simulakrá začínajú podsypávať do úplných základov ochytateľnej, a už značne ochytanej reality, musí sa každý, kto chce žiť z ľudských zlozvykov, bez ťažkania, s ohrdnutím chladným, zo všetkých síl snažiť zákazníka lapiť na čo najväčšiu vzdialenosť. Na fasádu, značku piva, otváracie hodiny, cenník... čo len chcete. Udržať ho vnútri potom, zvlášť na hlavuosieracom Slovensku, predstavuje menší problém. Až do minulého pokračovania sme pritom nezaznamenali výrazný rozdiel medzi týmito dvomi úrovňami prezentácie. No zatiaľ čo minule sme po nevysokom očakávaní zažili príjemné prekvapenie, tentoraz akoby sa karta obrátila. Zavítali sme k Mastinovi.



Vináreň u Mastina sa opäť vymyká z nášho zvyčajného výberu tým, že okrem mokov ponúkajú sa tu aj pokrmy, no opäť iba v izolovanej podobe pízz, ktoré v prevádzke so slovom Vináreň v názve, môžeme bez obáv klasifikovať ako pochutiny. Miesto, Seničanom pomerne známe, nájdete poľahky, iba pre prípadných cudzomestcov spresním, že jeho vývesný štít skrášľuje kedysi vyhlásenú (město mezi městy, hořké moje štěstí), dnes trochu zabudnutú Robotnícku ulicu. Pred lokálom, kde cez leto postávajú miestni geroji, stojí teraz iba zasnežená moletná socha vyrezaná z dreva. Nič na otáľanie v mraze. Po prekročení prahu sa hosť ocitne v obklopení drevených boxov a tatranského profilu. Okolo vysokého masívneho pultu sa dostane do ďalšej miestnosti s tromi veľkorysejšie poňatými boxami, vypnutým televízorom, vyhnutnými poľovníckymi doplnkami a dverami na terasu. Za priaznivého počasia je práve tá najväčším lákadlom zákazníkov, ale toho sa ešte istý čas nedočkáme, preto si sadáme k najväčšiemu stolu v nimrodskom (pro alkohol nežiju) prístavku.



Ako sme sa dozvedeli, cenník je veľmi neaktuálny, čo potvrdila aj pani vedúca, ktorá ponúkané duo Kelt-Starobrno, rozšírila o Zlatý Bažant a Heineken. Najmocnejší, čoraz menej vídaný Kelt (1,00) poteší typickou korenistou chuťou a náležitým chladením, o čosi drahšia (1,2) holandská žbrnda (heineken pis) mi nechutila a nikdy chutiť nebude. Bažant (76) vďaka dostatočnému výčapnému ošetreniu napĺňa svoju povesť najmenej výrazného a teda najnekonfliktnejšieho (mne nič, mne Bažant) slovenského piva; Starobrno (86) už som tento rok raz pil. Ku Kofole ako zvyčajne, keď ide o Kofolu, niet čo dodať, azda len, keď vyhráš spor o značku, nie je čo riešiť. Platí sa po decilitroch, 13 centov za dávku cukru a sirupu Kofo.



Na ponukovom lístku hýriacom odpudivými, zvrátene rozvrhnutými wordartovými farbami sa nachádza veľmi málo prekvapivé zoskupenie tekutín, či už ide o tvrdý chľast pre zmierených V/B/R po 66 centov, luxusnú položku Meukow (5,64), dáky ten aperitív, sekt, či nealko v nezaznamenaniahodných cenových a chuťových reláciách. Ako je na tom káva troch druhov (tre stagioni) – zalievaná, nesca, viedenská – to sme nezistili, lebo hodinu a štvrť pred vylepeným zatváracím časom nám bolo povedané, že stroj už je umytý, a že je teda k dispozícii iba tá zalievaná. Koštérsky pud sebazáchovy vraví nie. Na víno sme však prikývli. Dodávateľ Peter Gáži (nemôžem, nedá sa), s ktorého výrobkami sme mali tú česť stretnúť sa už v Lipe, nás aj tu nalákal na Iršaya, tentoraz z roku 2005. Áno, vyberali sme podľa ceny, čo sa nám neoplatilo, keďže sme po prinesení vína zbadali, že ceny na lístku sú neplatné, riadiť sa treba nálepkou „jednotná cena - 6,64“. Vychladené bolo podľa predstáv, vôňa... tiež neviete, na čo sa chcem hrať? Chutilo, fľašu sme vypili celú.



Prostredie je príjemné, obsluha milá, víno chutné. To sa nedá poprieť. Lenže dojem z návštevy pohostinského zariadenia závisí aj od faktorov, ktoré majitelia nemôžu, alebo nechcú ovplyvniť. A jedným z najzradnejších sú hostia. Čo na tom, že sme nemali výhrady voči servisu; čo na tom, že sme sa zmierili aj s mrazivým dychom toaliet umiestnených na terase; čo na tom, že obsluha pridala k pivu i veľkorysý úsmev; keď nám od začiatku až do konca, tri hodiny v kuse prebíjala bubienky svojím plechovým hlasom akási vyžitá sfuchtlená megerovská škatuľa z vedľajšieho stola. Napriek svojej vôli sme sa dozvedeli, že bola dva týždne vydatá, nikdy netvrdila, že vie hrať volejbal, a v spoločnosti mužov sa ostýcha spievať. Ziapať ako tur sa ale nehanbila. A neodradilo ju ani naše hulákanie, susedom z opačnej strany stola sme mohli akurát tak písať depeše; ani hlasné poznámky na jej adresu; ani odovzdaná frustrácia. Teroristov z Guantanáma nepotrebujeme, Slováka vie najlepšie terorizovať zase len Slovák.



Všetky fotky vo fotogalérii

Autor: themysteriousem (themysteriousem@senican.sk)
Foto: Kajo Krištofovič