Fľaša ôsma: Lipa 10. december 2009 18:21 Seničan.sk vo svojom originálnom seriáli navštevuje senické krčmy. Tentoraz dal na hlas ľudu a navštívil Lipu.

Tak teda sem, do krčmy s dosiaľ nerozlúšteným preddomkom LV, vybrali sme sa po krátkej odmlke objavovať slnečné i tienisté stránky senického pohostinstva. Po sérii príjemných, dlhonočných zážitkov z prevádzok orientovaných na vyberavejšieho zákazníka, hoci to všetko sa už iba marí, načim bolo zavítať aj do priestorov, kam sa na kávu obyčajne nechodí. Preto nás vôľa čitateľov zaviala až na ďaleké IBV (idúcky blvali večeru), kde už odpradávna tróni na vyvýšenom plató jedno z útočísk pivárov tejto časti mesta, Vináreň a vinotéka Lipa.



Príchod nie je práve najľahší. Ak idete sprava, čaká vás zo dvadsať schodov a zamknuté železné dvere s nápisom Vchod vpravo. Plastové dvere vpravo takisto zamknuté. Až potom sa otočíte a objavíte tretie dvere, ktoré naostatok otvoria bránu do kráľovstva smädných (amante portas). Interiér prevádzky zaujme nezvyčajným členením na veľkú fajčiarsku časť s neregulárne prťavým biliardom na žetóny, plochým televízorom, stolným futbalom a dvomi protivisiacimi zrkadlami (dvě sfingy, které pustí jen toho, kdo veří sám sobě), ďalej strednou miestnosťou pre milovníkov kyslíku a malou cimričkou pre vinárov, či im podobných. Tá zaujme najväčšmi. Tri drevené stolčeky so zelenými obrusmi, výklad kompletnej produkcie vinárstva Pegas a štyri ohromné plastové tanky pre odberateľov cez ulicu by tu priemerný návštevník rozhodne nečakal.



Súc hrdí na svoju priemernosť, sadáme si do fajčiarskej časti na obľúbené stoličky konferenčného typu. Odpoveď na otázku: Aké máte pivo? nám nedala dlho rozmýšľať. (Čapované). Tak tri. Kozel stojí 75 a presne tak aj chutí. Na decembrové večery ideálna teplota nezvyčajne dlho drží hustú penu a naladí chuťové poháriky na skromnú, no poctivú nádielku kvasinkového šmaku. Komu by čapované nevyhovovalo, môže si vybrať z čierneho Šariša (1), Plzenskej dvanástky (1,3), či Golema (0,65) v plechovke. Na zverenca rabbiho Löwa sme si netrúfli. Nealkoholicky (piť nie keď chutí, ale keď nechutí... to vyžaduje charakter, pevnú vôľu) založených prekvapí široká ponuka vykastrovaných pív: Schlossgold, Zlatý bažant, Radegast; každé v inej cenovej a objemovej hladine. Dozaista oslovia aj vodičov, lebo tradičná náhrada, v tomto prípade Topvarkofa, nedá sa odporučiť ani cukrovkárom so samovražednými sklonmi.



Pre tých, čo to chcú mať za sebou rýchlejšie, je pripravená ponuka tvrdého alkoholu zodpovedajúca klientele, takže sa začína na 53 centoch za borovičku et al. (kol.) a končí pri Beefeateri (1,50) pre zblúdené ovce. Zapíjať sa dá nemenej bežným sortimentom limonád, z ktorého vyčnieva azda len „revital coca Aloe Vera“. Ktohovie, možno sa to ani nepije. Zachovali sme profesionálny odstup. Zato sme však neodolali lahodne maslovým guliam s príchuťou rokfortu (30), mikrovlnkovým (cink znamená uvarené) langumošom, ani pizze z mrazničky (2,60), ale na jej pôvod sme boli vopred upozornení, takže očakávania splnila. Napriek tomu, že menované pochutiny sotva spĺňajú kritéria krčmového entry-levelu, piatkovým zákazníkom pred záverečnou nepochybne prídu vhod. Prišli aj nám.



Ak vám chýbalo hodnotenie vína, vo vinotéke takpovediac kritického artikla, dočkáte sa teraz, v poslednom odseku, ktorý je obyčajne venovaný celkovému dojmu z kultúry prostredia a obsluhy, lebo v tomto prípade ide o úzko späté oblasti. Zatiaľ čo sme celý večer popíjali pivo (ale nie veľa, ‘bo mi bude zle) v obklopení vyblednutých stien, zažltnutých zácloniek, drevených dekoratívnych akožeobkladov a všetko nasvedčovalo tomu, že sedíme v nefalšovanom šenku, kde sa zmena režimu dá poznať len podľa mládeže kvíkajúcej z LCD, po objednaní Irsai Oliver, akostné, ročník 2008 (3,15), akoby sme sa presunuli nie do inej prevádzky, lež do iného mesta. Pán vedúci (fľašu vína? ozaj?) namiesto obávaných socíkovských tulipánov s hranatou stopkou a decovou ciachou priniesol tri elegantné štíhle poháre, najprv spôsobne prezentoval etiketu, vďaka hi-tec vývrtke vniesol gráciu aj do takého esteticky nevďačného pohybu akým je odzátkovanie, nalial degustačné množstvo a hrdo čakal na verdikt. Aj napriek tradične neutrálnej polohe moku mi takmer zabehlo. Fľaša ostala na stole a dali si aj tí, čo pôvodne nechceli. O chvíľu nám, na dovŕšenie dojmu, bola prinesená aj zátka. Ešte ju máme.



Kompletná fotogaléria TU

Autor: themysteriousem (themysteriousem@senican.sk)
Foto: Kajo Krištofovič