Rukopis nájdený vo fľaši. Od Bažanta. 07. október 2009 12:56 Úvodný diel originálneho seriálu o senických krčmách. Svojský účet záhorackým pohostinstvám vystavíme každý štvrtok. Na Seničan.sk.

Ktosi mi oznámil, že umrel. Nemusel mi to ani oznamovať, stačilo pozrieť sa na vyhúknuté oči a každý by si bol hneď na istom. Napísal som však, že mi to dal na vedomie jednak ako pripomienku utáraných časov, jednak preto, že jeho posledné myšlienky sa upierali iba k jedinému; k objasneniu svojej smrti. Lebo jeho smrť neprišla prirodzenou cestou. Počkala si naňho, celkom fádne a neromanticky, na dne pohára s pivom. On, svetobežník, bonviván a renesančná, hoci smutná figúra, sa napokon musel skloniť pred neznámym zákerníkom, ktorý neodpúšťa trúfalosť.

Viem, boli sme tŕňom v nejednom oku už od chvíle, keď v nás dozrelo rozhodnutie vydať sa na bohatiersku výpravu. Nesúrodá dvojica: vycivený cudzinec s priehrštím rozmarných slov na každej zastávke, a Slovák, Seničan, nespokojenec z donútenia. Neveril mi, tak to bolo, keď prijal moju výzvu, alebo skôr príliš veril svojej schopnosti nájsť všade kus raja, rozpoznať perly medzi hrachom natretým nabielo. Ako nefalšovaný šľachtic nástojil na tom, že mi dokáže, kde všade sa dá stretnúť s anjelmi. Nevedel však, aký tromf mám v rukáve.

Na jednej strane to bola možno podlosť, zatiahnuť ctihodného príslušníka aristokracie z celkom inej krajiny a storočia do malomestskej slovenskej súčasnosti, niekde vo mne sa však ozval stredoeurópsky kuvik zo svojich úspechov vždy najpyšnejší na tie neúspešné. A tak som ho podpichol, akoby nevdojak, s pestovanou pokorou trpiteľa, a navrhol, že mu ukážem miesto, kde nepochodí. Kde ho vypoklonkujú už pri dverách, kde bude zdraviť vždy prvý a sám, kde do úsmevu prinúti ústa len skrivená grimasa pachuti. Ba nie jedno, päťdesiat takých miest mu ukážem, a všetky pekne pokope. Nedal sa. Neustále opakoval, koľko už na svojich cestách stretol noblesných hostiteľov i úslužné gazdiné, vyratúval príležitosti, pri ktorých sa, podľa vlastných slov, vždy k jadru poctivému dostal. A že tu, v tomto pohostinnom kraji, vonkoncom si nevie predstaviť prijatie iné, než ukážkové.

Vzal som ho teda za slovo, dojedli sme, dopili a hneď na druhý deň nasadli na vlak do mesta, kde po takmer polstoročí už cesta zo stanice trvá zase aj pol hodiny. Previedol som ho všetkými kútmi, každou zastrčenou uličkou či utajeným priechodom. Všade sme spoznávali chute, vône, nálady, reči, príbehy, a predchádzal nás chýr neohrozených hazardérov so životom. Napokon, keď už sme boli takmer pri konci bádania, dostihol nás osud. Cudzincov trakt, nezvyknutý na dimenzie záhorskej gastronómie, udatne sa ruval so všetkým, s čím ho konfrontovali, predsa však podľahol.

Čomu, nevedno.

Smrť sa zjavila náhle, akoby driemala vo vyhliadnutej obeti už istý čas a čakala na minútu pokoja. Dočkala sa tu, na brehu mnohomennej riečky, kam sme si prišli oddýchnuť, zosumarizovať vedomosti, a kde teraz píšem tento list, ktorý bude len prvou z dlhej série správ. Práve tu, neďaleko miesta, kde som včera pochoval svojho priateľa, mi totiž skrslo, že na odhalenie osnovateľa vražedného útoku nebudem stačiť sám.

Pripravil som si preto papier, ceruzku a dostatok zatiaľ ešte plných fliaš, do ktorých budem vkladať spomienky na pohostinstvá a púšťať ich po prúde, aby ich anonymná ruka vylovila a vedená slepou spravodlivosťou pomohla v mojich poznámkach odhaliť vinníka. Jediné, čo viem s istotou je, že jed sa nachádzal v pive, lebo posledné slová môjho spolupútnika, znalca elementárnej alchýmie kvasného procesu, boli:

„Cítil som to, už keď ho čapoval.“

Laco

Autor: themysteriousem (-em-)