Zlákal ma Zdeno Mikušovič, ktorý začal chodiť po horách skorej ako ja. Spomínal mi túto cestu, ktorú on robil po častiach. Ja som si povedal, že to urobím na jeden šup.

 

V auguste som mal ísť poloziť Pyreneje v Španielsku, ale nepodarilo sa to. Vravel som si, čo teraz, mám čas, bol som nezamestnaný... Začali sme dvaja, kamarát to však po desiatich dňoch vzdal. Pätnásť dní som potom išiel sám.

 
Ako na teba pôsobila Dukla?

Hmm, vykradnutá. Býval tam napríklad protilietadlový guľomet, ktorý niekto ukradol, zrejme nejaký zberateľ. O Duklu sa staralo desať ľudí, dnes je tam len jeden. Na hlavnom pamätníku sme prespali, ako je cintorín. Najprv sme išli do Poľska na pivko, lebo na Slovensku nebolo nič.  

Pripravoval si sa nejako špeciálne?

Niečo som pozrel na internete, ale viac menej som išiel na slepo. Nejako bolo, nejako bude. Keď som sa unavil, spal som, keď som mal hlad, jedol som, keď sa mi chcelo...(chápete) išiel som. Táto replika z filmu Forrest Gump to trefne vystihovala.  

Cítil si sa bezpečne po ceste?
Dostal som varovanie, aby som si dával pozor v dedine Talgart, ktorej je lepšie sa vyhnúť. Nedal som na reči, vošiel som do dediny a vyhľadal potraviny, pred ktorými postávalo asi desať cigánov. Spýtal som sa ich na nejaké ubytovanie, dobre mi poradili. Po ubytovaní som sa vrátil na pivko. Nemal som čo robiť, do večera bolo ďaleko.

Mohol si pokračovať ďalej...

Potreboval som sa osprchovať, oprať veci a tak. Kúpil som si v lahôdkach niečo jesť a pivko k tomu. Postával som vedľa nich. Po chvíli ma zavolali k sebe, či si nedám vínko. Potom som ja zobral nejaké vínko, rýchlo sme sa skamarátili. Zistil som, že čakali na výplatu. Začali sme sa baviť o hudbe, požiadal som ich, nech mi zaspievajú. Začali tak krásne spievať, bomba. Na to prišla starostka, ktorá ich zotrela, že robia bordel. Pritom nič zlé nerobili, iba spievali. Prezradil som im, že  hrám na bicie, z čoho boli nadšení a volali ma do ich geta, kde majú nejaký aparát. Nemal som ani tušenia, kam ma volajú. Povodili ma tam, opäť mi veľmi kvalitne zahrali.

 

Oni by to spoznali, keby som mal strach, z toho by boli problémy. Bavil som sa s nimi normálne, ako s najväčšími kamarátmi.

Rozumeli po slovensky?

Rozumeli a keď som ešte ja spustil niečo po cigánsky...

 

Bolo to už na večer, nemám šajnu. Mohlo tam žiť do 500 cigánov. Každý dom vyzeral inak, kto peniaze neprechlastal, ten mal murovaný dom... Kdesi sme boli, keď sa zrazu strhla trma-vrma. Cigáni sa tam začali schádzať, ťahalo ma tam sa ísť pozrieť, čo sa tam deje. V tom ma jeden zastavil, že ja tam nemôžem ísť. Vedel dopredu, čo sa tam stane, asi nejaké vybavovanie účtov. Niekto porušil ich zákony, tak zato musel zaplatiť.

To je všetko?

Zdá sa ti málo?

Som zvedavý čo sa tam dialo a prečo...

Pátral som potom aj na internete, či sa niečo nedozviem, ale nič som nenašiel. Skús si predstaviť, koľko ľudí sa odvážilo do ich geta prísť, respektíve koho tam pustili, snáď Vila Rozborila. Veľký zážitok, že som tam vôbec bol.

Možno si mal šťastie na ľudí...
Väčšinou bolo dobre. Na východe, až po stred Slovenska sú v pohode ľudia. S kýmkoľvek sa tam dáš do reči, minimálne pozdravia. Veľmi príjemne prekvapený som bol z historického centra v Bardejove, ktoré bolo nádherné. Na východe majú ľudia problémy na háku, užívajú si života. Každý je spokojný aj s tým málom čo má. Za Fačkovským sedlom, ako som vchádzal na západné Slovensko sa to už menilo. Nikto ani nepozdravil, ľudia len zazerali... My sa tu stále mračíme a navzájom si závidíme.



Mal si zo sebou stan, varič?

Stan äno, ale moc som nevaril, pretože varič som nemal. Jedol som najmä slaninku a musli tyčinky. V rámci toho, že všetko musíš nosiť na chrbte, najlepšie sú dobre vysušené klobásky. Kopec energie a žiadny obal. Keď bola nejaká príležitosť, tak som si dal teplé jedlo.

Muselo byť, treba doplniť tekutiny. S praním mám pekný zážitok pri Košiciach, na chate Hrešná, neďaleko Kavecan. Bol som rýchlejší ako Zdeno, tak som sa tam zložil a čakal na neho. Hneď vybehol majiteľ chaty, čo si dám... Mali tam veľmi kvalitné české pivečko. Zdeno mal problémy s topánkami, potrebovali sme kúpiť nejaké vložky do nich a prespať tam. Majiteľ sa nás sám od seba opýtal, či nepotrebujeme niečo oprať, dokonca s avivážou, či bez? To bol človek, ktorý robil s realitami, bol vo vate ako sa hovorí a jedného dňa sa nahneval, vykašlal sa na taký život, zobral si do prenájmu chatu, na ktorej žil. Chcel robiť niečo, čo ho skutočne baví. Mal aj ďalšie pracovné ponuky, ale odmietol ich. Tam mu je dobre.

Akú záťaž si zo sebou nosil?

Niečo cez dvadsať kilo.

 

Nová noha. Prvé dni som mal problém s achilovkou. Asi týždeň som sa to snažil rozchodiť. Myslel som si, že to budem musieť vzdať. Cesta SNP nie je o nejakej fyzickej pripravenosti, ale o silnej vôli.

Cesta má vytýčenú trasu?

Ideš stále po červenej značke. Kedysi tam bývali záchytné body, zbierali sa pečiatky. Teraz to už tak nie je.

 

Najväčší problém bol pri Strážovských vrchoch. Značky tam boli pozatierané, alebo zoškriabané. Musel som tam použiť GPS, nebolo sa čoho chytiť.

 

Kamarát mi predpovedal, že tam zoderiem troje. Ale stačili mi jedny tenisky, ktoré mám doteraz. Na skaly v Nízkych Tatrách to však nebola dobrá obuv.

 

Celé telo trpí, ale myseľ oddychuje. Pohybom sa ti uvoľňujú endorfíny...

Skončil si na Bradle, alebo si to prešiel až po Devín?

SNP-čka končí na Bradle, odkiaľ pokračuje Štefánikova magistrála. Keď som to zvládol až na Bradlo, tak som potiahol až na Devín.

 

Za dvadsaťpäť dní som prešiel asi 750 kilometrov, zrejme aj viac.

Absolvoval si pred tým podobne dlhý pochod?
Dvakrát som sa snažil o Trnavskú stovku cez Malé Karpaty, ale neprešiel som ju. Prvý krát som na to nemal a druhý krát mi nevyšlo počasie. Bol som už na Bukovej, čo bolo okolo 70 kilometra, najťažšie kopce som mal už za sebou. Nemal som však výbavu na zlé počasie. Pršiplášť som po ceste roztrhal.

 

Ani raz.

 

Keď pršalo, mal som sa akurát kde schovať. Na Čertovici som prespal na terase chaty Horskej služby. Nemal som peniaze, kartou sa platiť nedalo, bankomat nikde žiadny nebol. Polovičku Nízkych Tatier som prešiel naraz za 16 hodín. Vtedy som mal toho plné zuby.

 

Po ceste boli pramene, ktoré som si ešte doma na mape vyznačil. Začal som od východu v smere našej cesty, vypísal som si všetky časy(kilometre) po ďalší zdroj vody až po Myjavu, odkiaľ to už poznám. Keď nebolo vody, pomohli maliny, čučoriedky.

Ubytovaný som bol asi tri, štyri krát. Väčšinou som spal pod širákom.

Koľko ťa to celé stálo?

Nemám šajnu. Je to už dávno.

 

Pre mňa je to už dávno, žijem dopredu. Nespomínam staré, zlé veci, koľko peňazí som minul. Myslím dopredu, kam by som chcel ísť.

Nie sú tieto výlety odtrhnutia od rodiny?

Tento výlet, z ktorého som sa dnes vrátil, taký bol. Už toho bol na mňa veľa, ale inak nie. Potrebujem nabrať kondičku, lebo som dostal darček, výstup na Gerlachovský štít. Strašne som lenivý.  

Kde neboli medvede, tak tam som počúval muziku. Inak som musel počúvať, čo sa deje okolo mňa.



Videl si nejakého medveďa?

Počul som. V Nízkych Tatrách som si išiel po chodníčku, zrazu len roj včiel oproti mne. Nevedel som, čo sa deje. Keď sa ozvalo štiepanie pňa, už som vedel, ktorá bije. Porád som značku stratil. Mohol byť tak dvadsať metrov odo mňa. Pri Kremnických vrchoch som stretol ďalšieho. Išiel som celkom ticho, keď som o niečo zavadil a vydal nejaký zvuk, načo sa z kríkov asi desať metrov od mňa ozvalo silné odfučanie. Okolo bolo veľa čučoriedok, ktoré oni majú radi.

 

Vlkov nemáš šancu vidieť. To by si na ne musel číhať. Mával som strach s medveďov, ale oni sa boja viac nás, ako my ich.



Ravando Mexa