OTVOR FILTER
 
Ako sa voláte?
Vladimír Brádňanský. Narodil som sa 15.4.1958 priamo v Senici, v starej poliklinike. Mám o sedem rokov staršiu sestru.
Do školy ste chodili...
Prvých päť rokov v budove terajšej obchodnej akadémie a šiesty až deviaty ročník na II. ZŠ. Strednú ekonomickú školu som vychodil v Senici. Štyria chlapci sme boli v triede, na škole vyše 770 dievčat. Boli sme prvá generácia, čo začínala v Senici študovať na ekonomickej škole odbor všeobecná ekonomika.
Na vysokú školu ste nešli?
Nie, aj keď známky som nato mal, zmaturoval som s vyznamenaním. Po maturite som išiel na vojnu. Rukoval som v októbri roku 1977.
 Kde ste boli na vojne?
V Brne a okolí. Robil som všetko, čo bolo treba. Kde nás poslali, tam sme boli, väčšinou na stráži. Tri mesiace pred koncom nás povyšovali na slobodníkov. Boli sme posledná generácia, čo sme mali celé dva roky lodičky. Mám za sebou aj dvoje manévre po 21 dní.
Lodičky?
Bola to vojenská čiapka.
Manévre mali nejaký zmysel?
Precvičili sme si základný vojenský výcvik. Bolo to samozrejme voľnejšie.
Bavili vás streľby?
Streľby som veľmi dobré nemal, ale mal som kvalitné politické školenie mužstva. Chceli po mne, aby som sa upísal armáde. Zahraničná a domáca politika je jeden z mojich mnohých koníčkov. Je v nej veľa falošnosti a nespravodlivosti. Akademik Čič je u mňa najlepší politik v novodobých dejinách Slovenska. Je to jeden seriózny a solídny človek, ktorý teraz pracuje v kancelárii prezidenta.
Po vojne...
Po vojne som sa zamestnal v SH na ekonomickom úseku, odbor organizácie a techniky riadenia. Pracoval som na ruskom počítači EC 1033 a robil som i klasické administratívne práce.
 Boli ste vedúci?
Nie, obyčajný THP pracovník, samostatný operátor.
Koľko rokov ste tam pracovali?
Robil som tam do konca roku 1988. V roku 1982 som prešiel do výroby, kde som bol spočiatku iba na brigáde. Mne sa tam tak zapáčilo, že som tam zostal. Hodil som svoje vzdelanie za hlavu, zrejme som urobil chybu.
Čo vás tak učarovalo?
Ako sa tie špúlky točia :).
Možno aj ženský kolektív...
Aj dievčatá sa mi páčili, bolo tam bezstarostnejšie prostredie.
Neoženili ste sa?
Bohužiaľ nie, zostal som slobodný a bezdetný, nič neprerástlo do hlbších vzťahov.
Prečo?
Mal som smolu, nikdy z toho nič nebolo, nevyšlo to.
 Máte veľa koníčkov...
V prvom rade šport.
Športovali ste niekedy aj aktívne?
Do svojich 19. rokov som hrával futbal, sem tam aj hokejbal. Šachy hrávam dodnes, aj keď už pomenej. Aktívne sa venujem ešte vysokohorskej turistike a pingpongu. Baví ma krasokorčuľovanie, trochu hádzaná, volejbal.
To už ste prešli k pasívnym športom, neviem si vás predstaviť, ako skáčete odpichnutého rittbergera...
Korčuľovať sa dobre neviem. Po športe je moja najväčšia láska príroda. Bývalé Československo mám prechodené krížom krážom.
Čo by ste mi odporučili?
Slovenské Rudohorie, Vysoké Tatry, Muránsku planinu, Klenovské vrchy. Klenovský Vepor, kde je Dobročský prales, tam sa dá stretnúť aj medveď. Príroda je tam úplne fantastická. V Klenovci sa narodil môj otec, niekoľko domov od neho sa narodil slávny spisovateľ Vladimír Mináč. Otca veľmi bolelo, keď vo federálnom zhromaždení poslanci Mináča neprávom kritizovali. Moji rodičia neboli v komunistickej strane, ani v žiadnom inom hnutí.
 Vždy ste inklinovali k prírode?
Celý život, od malička ma k tomu viedli rodičia. Mám úžasné spomienky na 30. výročie SNP v Klenovci. Rozprával som sa tam s úžasným ruským generálom Sadilenkom. Sedel som otcovi na pleciach, keď Sadilenko vyslovil želanie, aby som nikdy nezažil vojnu, keď vyrastiem.
Ako si spomínate na vpád Rusov v 68?
Mal som z toho zmiešané pocity.
Z čoho?
Myslel som si, že keď sú to Rusi, ktorí nás oslobodili, že nám nemôžu priniesť zlo, nemôžu nás strieľať a vraždiť. Boli sme však súčasťou Varšavskej zmluvy, nedalo sa nič robiť. Povrávalo sa, že v Nemecku sú vojská zo západu. Neviem, či to bola pravda.
Na čo konkrétne si spomínate?
Spomínam si na vrtuľníky, ktoré strašne duneli. Náš dom dokonca osvetľovali svetlometmi, vtedy som sa skutočne bál. Niektorí ľudia po vojakoch hádzali kamene, strieľali po nich zo vzduchoviek, čo sa mi nepáčilo. Moje životné krédo je robiť dobro všetkým ľuďom sveta, hlásať pravdu a lásku, ale činmi, nie rečami. Snažím sa pomáhať v rámci svojich možností komu sa len dá. Keď vidím, že niekto spadne na zem, zájdem k nemu a snažím sa mu pomôcť. Nie som ľahostajný k utrpeniu ľudí, či prírody. Ak deti ničia strom, tak ich upozorním. Prírodu treba chrániť, nie ničiť. Som vedený k láske k svetu a prírode. Veľmi ma bolí, ako naša planéta, zrnko po zrnku vymiera.
Ste veriaci?
Som, do kostola však zájdem len občas. Vážim si veriacich, ktorí svoju vieru dokazujú činmi. A nie tak, že vyjde z chrámu a činí inak. Som evanjelik, mám konfirmáciu, čo je u katolíkov ako prijímanie a birmovka v jednom.
Vašim chrámom je skôr štadión...
Asi áno, do kostola zájdem tak desaťkrát za rok. Som trošku naivný, človek romantik, snažím sa byť čestný k ženám. Snáď ma ľudia nevysmejú...
Hanbíte sa za svoje názory?
Rozhodne nie. Výsmech by mi vadil, ale prenesiem sa cez neho.
 Čo nemáte radi?
Neuznávam, keď niekto niekoho podceňuje, nemám rád namyslených ľudí. Neznášam agresivitu, zákernosť a podvody.
Podviedol vás niekto?
No jéjda, bohužiaľ. Stále som podvádzaný. Jedná sa o jedného človeka v Senici, ktorý robil a robí podvody. Môže byť rád, že nepoviem jeho meno.
Neuverejním...
Hmmmmm, nehnevajte sa, ale nepoviem.
 Čo vás dokáže vytočiť?
Najmä niektorí politici. Ja ich podrobne sledujem, neunikne mi žiadna politická debata v televízii.
Akú stranu ste volili?
To nebudem konkretizovať.
Stranu z vládnej koalície?
To rozhodne nie.
Smer?
Ani Smer.
Ste nacionalista?
Nacionalista nie som, ale národovec určite áno. To, čo dokázali Štúr, Hurban, Hodža, Hviezdoslav, na každého si nespomeniem..., to už asi nikto nedokáže.
Na jedného ste zabudli, na Štefánika...
Samozrejme Štefánik, ďakujem.
 Vrátil by som sa k vášmu zamestnaniu v Slovenskom hodvábe...
Pracoval som tam od júla roku 1977 do konca roku 1988. Potom som prešiel do Kanapy Brezová, kde som bol do roku 1997. Robil som v drevovýrobe pri montáži kresla Dunaj a ďalších nových kresiel. Kvôli cestovaniu som prešiel do RSMS(97-98), kde som bol vo svojom živle. Robil som univerzálneho robotníka na zimnom štadióne, v športovej hale a Kunovskej priehrade.
Prečo ste odtiaľ odišli?
Lebo nie som technický typ a nemal som šoférsky preukaz.
To bol taký problém si ho urobiť?
Ja sa nato necítim, netrúfam si. Ja som humanitný typ.
Mohli ste mať dobrú prácu...
Viem, aj to vo mne párkrát cukalo, žeby som si ho urobil. Ale vravel som si, že keby som nedaj bože nechtiac niekoho zabil, celý život by som si to vyčítal. Bál som sa osudnej chyby, ja za auto ako vodič nesadnem.
V živote ste neurobili chybu?
Spravil, aj stále robím, ale z toho šoférovania mám strach, tam ide o život. Nechcem zničiť žiadny život. Tak som išiel robiť do Segumu, kde som bol od roku 1998 do roku 2009. Robil som robotníka pri linke na gumovláknité dosky. Pre ekonomický efekt firmy sme boli viacerí prepustení, trošku som bol z toho rozčarovaný. Dva roky som si nemohol nájsť prácu, až som na pol roka zakotvil vo firme SK Mecano Industrie, kde som robil pri zváracom robote. Teraz som nezamestnaný.
 Ako ste sa dostali po fandenie?
Chodím fandiť celý život.
Od detstva?
Mňa vozili ešte ako malé dieťa na terajšiu I.ZŠ, na staré futbalové ihrisko, ktoré vtedy bolo škvarové, drevená tribúna tam bola. S kočíka som sledoval dianie na ihrisku, už vtedy som pokrikoval. Držal som poctivo palce. Keď sme prehrali, aj som si poplakal, nemohli ma utíšiť. Po prehratom zápase som bol niekoľko dní celý na nič.
Hráči by mali plakať po prehratých zápasoch...
To máte pravdu.
Strávili ste povzbudzovaním veľa času...
Čo som mohol, to som sa snažil vidieť. Muselo byť niečo veľmi vážne, aby som vynechal zápas. Buď zo zdravotných, či rodinných dôvodov. Alebo sa vyskytlo rande, kvôli ktorému som sa obetoval. Chodím na tenis, sálovku, šach, volejbal, basketbal, hokej, futbal...
Ktoré obdobie sa vám najviac páčilo?
Terajšia corgoň liga a obdobie po roku 1976, kedy sme postúpili do SNL, až do roku 1985.
 Stretli ste sa s agresiou na štadiónoch?
Bol som párkrát ohrozený, keď som zatlieskal. Napríklad v Holíči prišiel za mnou jeden pán s vlčiakom, že keď ešte raz zatlieskam, bude so mnou zle. Bol rečami agresívny, aj by ma udrel, zostal som prekvapený.
Napadol vás niekto?
V Komárne som bol napadnutý trikrát. Pán Boh je svedok, že som im pochválil tribúnu. Zrazu som dostal tri údery do chrbta bez príčiny. Asi preto, že som tlieskal, keď sme dali gól. Takí chlapci to všetko videli, snažili sa ma poľutovať. Aby som si z toho nič nerobil, že ten pán býva vždy agresívny. Ešte som bol ohrozovaný na Myjave a v Seredi. V Partizánskom sa mi vyhrážali, že keď ešte raz zatlieskam, tak ma odvezie sanitka. V Novom meste nás tiež ústne napomenuli. Radšej vždy prestanem tlieskať.
Neprovokujete?
To nie. Aj súperovi občas zatlieskam. Od mesta som dostal za fandenie dve medaile, ktoré si ani nezaslúžim. Mám ich doma na čestnom mieste, veľmi si to vážim.
Počul som, že ste po jednej masáži veľmi zle dopadli...
To bolo v Bratislave. Vravel som si, že peňazí veľa nemám, ale raz za život ich obetujem a išiel som na thajskú masáž. Tam mi masérka nechtiac poškodila krk a zlomila mi rebrá.
 Fúha, zlomené rebrá, stálo to zato ?
Masáž bola perfektná, špičková. Ako na mne kľačala, len som pocítil tupú bolesť.
Ako vás napadlo ísť na thajskú masáž?
Čítal som o nej, že je výborná. Chcel som ju vyskúšať a stálo to zato. Prostredie, interiér, seriózna krásna masérka, ázijská hudba hrala, sviečky, efektné svetlá, vôňa, bol tam pokoj. Navliekli ma do takého zvláštneho obleku...
Pokračujte...
Masírovala mi celé telo od spodu hore, skoro komplet. Pýtala sa, či ma niečo bolí, nebolí. Nič som necítil, až na to rebro, ale inak všetko v pohode. Bolesť prišla asi 15 minút po masáži, pichanie, už som vedel, že je zle. Poriadne ma to chytilo až vo vlaku. Myslel som si, že mi dá doktor nejakú masť a za týždeň ma to prejde.
Išli ste na röntgen?
Áno, zistili mi, že mám zlomené dve rebrá a vyskočené stavce. Hlavu som mal na šikmo.
 Aké zaujímavosti ešte o vás neviem?
So špičkovými ľuďmi som si podal ruku. S generálom Sadilenkom, prezidentom Gašparovičom, Petrom Šťastným, s Vladom Dzurilom, teraz si ani na všetkých nespomeniem.
Podpisy nezbierate?
Mám pár podpisov, ale radšej mám zážitky, osobný styk s ľuďmi.
Poďme na tie vaše záľuby...
Šport je jednotka, ďalej príroda, zemepis, dejepis, prírodopis, astronómia, cestovanie, jazyky ma bavia.
Ste veľký trémista...
Trému mám z vystúpenia na javisku. Keď som si preberal plakety na športovcovi roku v Senici, tak sa mi triasla ruka, že som sa nedokázal ani podpísať. Dodnes nikto nevie, kto sa tam vlastne podpísal. Dokonca mi medaila spadla na zem, čo vyvolalo smiech v hľadisku. Aj ja som sa v duchu smial, dokážem si urobiť žarty aj zo seba.
 Vystupovali ste niekedy na javisku?
Na základnej škole som recitoval básničku. Na lyžiarskom výcviku som skončil druhý na súťaži v kráse nôh. Určite by som to vyhral, ale bol tam jeden dvojmetrový chlap, za ktorým dievčatá šaleli.
Obľúbená kapela...
Jednoznačne The Beatles, Armstrong, ABBA, Bony M, Olympic, Katapult, Petr Novák, Schelinger, Eva Kostolániová, Tublatanka, Prúdy, Varga, Griglák. Mám rád aj vážnu hudbu, Bacha, Mozarta, Smetanu, Dvořáka, Suchoňa, barokovú hudbu, oratória. Z hercov mám rád Vlastu Buriana, Brzobothatého, Kvietika, Felixa Holzmana a ďalších. Môj najobľúbenejší film je prvá verzia El Cid.
Viete hrať na hudobný nástroj?
Nie, ale mám rád všetky druhy harmoník a gitaru. S farieb mám rád tmavo modrú, z jedál slivkové gule, varené granko a dievčatá s tmavými, najmä s gaštanovými vlasmi. Je mi s vami dobre, ešte by som rád o sebe niečo povedal.
Máte prezývku?
Veľmi dávno, v 60-rokoch mi hovorili Eusébio. Údajne som hral veľmi dobre futbal. Mojou špecialitou bolo dať gól z rohového kopu a iných ťažkých uhlov.
Prečo ste skončili s futbalom?
Presne 19. júla 1977 som prišiel o predný zub, nechtiac mi ho vyrazil jeden sused. Dal som hlavou krásny gól a sused mi vyrazil lakťom zub. Lopta spadla aj so zubom do brány. Okamžite som sa rozhodol s futbalom skončiť, ostal som z toho celý nešťastný. Skúšal som ešte hrať, ale už som mal strach. Mama ma prehovorila, aby som už nehral. Vravela mi, že ma niekto kopne do nohy a zostanem žobrákom do smrti, ako pán Piskatý, ktorý údajne prišiel pri futbale o nohu.
 Aj ste potom banovali?
No jéjda, ako aj teraz banujem, že si nemôžem zakričať Senica do toho, či Slovensko do toho. Je to pre mňa strašná rana.
Z čoho ste stratili hlas?
Z práce, robil som v hlučnom prostredí, kde sme museli na seba kričať, bolo tam veľa prachu, ťažké chemické prostredie. Mám dysfóniu hlasu. Hlasivky sú úzke, v strede mám štrbinku. Nemal by som ani takto dlho rozprávať.
To vravíte od začiatku, ale stále rapocete...
Snažím sa to obmedziť, ale niekedy sa mi to nedarí.
Boli ste členom komunistickej strany?
Nebol, ani by som do žiadnej strany nevstúpil.
Zamatovú revolúciu ste ako vnímali?
Opäť som mal zmiešané pocity. Za jeden deň sa všetko dobré pošliapalo a hodilo cez palubu. Nikto by nemal vraždiť človeka za iný názor.
 Boli ste na nejakom veľkom futbalovom zápase?
ČSSR Rumunsko 1:0, 55 000 divákov nás tam bolo. Adamec vtedy nedal jedenástku, ale F. Veselý dal gól. Hodinu aj štvrť pred zápasom bol už plný štadión. Potom Československo Švédsko 2:2. Za stavu 2:0 pre nás som tesne pred koncom musel ísť na vlak. Bol som hotový, keď som sa vo vlaku dozvedel výsledok. Ďalší pamätný zápas bol Slovan Inter Miláno 2:1. Alebo Okres Senica proti ČSSR 0:7. Vtedy boli naši strieborní v Chile a prvý zápas po majstrovstvách prišli hrať do Senice. Na ten zápas budem celý život spomínať.
Vtedy sa otváral nový štadión v Senici?
Áno. Mal som vtedy štyri roky, ale pamätám si na plný štadión. Už vtedy som kričal Senica do toho.
Zažili ste niečo neobyčajné?
V 64. roku havarovala vo vysokých tatrách električka, v ktorej som bol s celou rodinou. Viseli sme nad priepasťou, zachytili sme sa o elektrický stožiar, ktorý nám zachránil život. Všetci sme boli v šoku, sanitky nás brali do okolitých nemocníc. V roku 1982 som mal ešte jeden taký stresový zážitok v Nemecku, kde som sa skoro utopil. Dostal som sa do priepasti, voda sa za mnou zavrela a nemohol som sa dostať nad hladinu. Vtedy som nevedel vôbec plávať. Nakoniec sa mi podarilo niečoho sa zachytiť, pocítil som pod nohou pevnú zem a vyškriabal som sa hore. Už som bol celý fialový, nahltaný vody. V sekunde som si preletel v myšlienkach moju rodinu a rodnú Senicu.
 Od čoho máte škrabanec na oku?
Na dovolenke ma poškrabal konár, našťastie som stihol zavrieť oko.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Mať príjemné, čestné dievča, nežné a romantické, zažiť veľkú lásku. Keď si povieme nejakú vetu, aby nás každé slovo vzájomne hladilo. Mojím životným snom bola práca športového komentátora. Keď si predstavím komentovať futbal z Maracany, to sa nedá ani slovami vyjadriť. Sníval som aj o kariére speváka. Chcel by som, aby boli všetci ľudia na svete šťastní.
 Ravando Mexa 6.10.2011 Pridal: senican.sk   
Atmos
20:05, 03. 11. '11 |   
A je to jeden z najlepších ludí v Senici. Vždy si sním rád pokecám, alebo on somnou lepšie povedané : ) [reaguj]
Atmos
19:50, 03. 11. '11 |
Pred dvomi dnami som si vravel sám sebe, že by som si rád prečítal rozhovor s Vladkom. Tak ste ma naozaj príjemne prekvapili. [reaguj]
 |
 |
 
SeLebrity Underground
Parkujem ako kráľ Lacov sprievodca po krčmách 
 Loading...
Senicansk Channel
| |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |
|
Kultúra
Umenie
Šport
Počítače
Hudba
Osobné
Politika
.jpg){kind=small}
.jpg){kind=small}
.jpg){kind=small}
.jpg){kind=small}
|
|
|
||
 | ||||
 |
|
 |
|
 |
