OTVOR FILTER
 
Kto je na tom obraze?
To je môj otec.
Odkiaľ pochádza?
Ze Záhorá, z Čárov.
Narodili ste sa...
V Bratislave v roku 1950.
To ste ročník ako môj otec...
No, veď ja som s tvojím otcom sedel v lavici na základnej škole. On sa veľmi dobre učil.
 Kde ste v Senici bývali?
Ono to bolo tak. Môj otec bol okresný veterinár, ktorý pracoval v štátnych službách. Po vojne, bol na východnom fronte na Ukrajine, ho dali do Holíča, kde si rodičia kúpili dom. Okolo roku 1951 otca premiestnili do Senice. Presťahovali sme do prenajatého domu na Štefánikovej ulici, v miestach, kde je teraz Allianz alebo Všeobecná zdravotná poisťovňa. Na jednej fotografii na mestskom úrade je náš dom aj s otcovým autom, Tatrou 57 B. Ako veterinár na nej chodil po celom okolí. Brával ma so sebou, čo bolo pre mňa fantastické. Vtedy neboli cesty ako dnes. Išli sme napríklad do Prietrže, kde nás čakal gazda s vozom alebo so saňami.
Na strednú školu ste chodili...
V Senici, na SVŠ-ku, keďže som chcel ísť na vysokú školu.
O karate ste ešte netušili...
Karate priniesol na Slovensko v 68. roku jeden Rakúšan. Chodil sem trénovať džudistov vzácny štýl Shotokai. V roku 1972 prišiel na Slovensko majster Ogawa, ktorý mal vtedy 27 rokov. V tomto roku som začal s karate aj ja. Fero Šebej, Laco Klementis, Pavol Dubček boli prvá generácia a ja som tá druhá.
 Ako ste sa dostali po karate?
Jedného krásneho dňa kamarát a kolega na VŠ Gejza Dosa prišiel za mnou s informáciou, že na Mlynoch cvičí nejaká partia v bielych oblekoch, bola to Slávia Medik. Kopú, udierajú a vreštia pri tom. Jemu sa to páčilo. Lákal ma, aby som sa išiel pozrieť s ním, lebo sám sa hanbil. Ešte pred tým však objavil konkurz, na ktorý sme sa vybrali. Ja som dovtedy veľa nešportoval, zručný som nebol.
Futbal vás neťahal?
Na základnej škole som hrával hádzanú, chytával som. Na strednej som športoval len v rámci telesnej výchovy. Chodil som do futbalovej triedy. Milan Kaščák, Oto Chomo, Štefan Pavlíček (bývalý hráč Slávie Praha) boli moji spolužiaci a Frido Hutta bol náš triedny. Na loptové hry som však nebol a iné možnosti neboli. Inklinoval som k vodným športom, plával som a chodil do kanoistického oddielu Slávia Medik. Mal som silu v rukách. V zime som potreboval niečo robiť. Mali sme šlep, kde sme občas zašli.
 Šlep?
Šlep je veľký čln, ktorý ťahal remorkér. Tam sme mali klubové priestory, posilňovňu. Dobre som si zacvičil, dostal riadnu svalovicu a dva týždne som bol nemožný. Tak sme sa vybrali na konkurz. Bežali sme dokolečka dokola, potom sa čosi robilo, už ani neviem čo. Z 50-tich nás 40 vyhodili. V rámci Slávia Medik bola ešte jedna partia, ktorú viedol Pavol Maslík, študent o ročník nižšie odo mňa. Teraz je generál armády a šéf výcvikového priestoru v Lešti. On vtedy cvičil Sambo, ruský sebaobranný systém. Tam som sa naučil základnú techniku karate. Naučil nás padať, čo bolo veľmi dobré. O ďalší rok som už išiel na Mlyny, do klubu Slávia prírodné vedy, ktorý viedol Fero Šebej, terajší poslanec. Bol veľmi dobrý karatista, technik. O karate napísal dve pekné knihy. Začal som k nemu chodiť a už mi to karate zostalo.
Nie je to neskoro začínať v 22 rokoch?
Kto na Slovensku začal skôr? Bol to vysokoškolský šport, preto som sa k tomu dostal tak neskoro. Do roku 1972 tu o karate nikto ani nechyroval.
 Nechceli ste byť veterinárom?
Pôvodne som chcel študovať techniku, lákala ma stavba lodí. Lenže na strednej škole mi matematika moc nešla. Otec sa ma pýtal, čo by som chcel študovať, keď mi tá matematika nejde. Pôjdem študovať históriu, odpovedal som mu. On na mňa tak pozrel a spýtal sa ma, to si pamätám ako teraz, či som sa nezbláznil, s tým či sa chcem uživiť. Budem vraj učiteľ, čo sa mi teda moc nepozdávalo. Chcel som byť archeológom, videl som sa kdesi hrabať v zemi. Veľké objavy budem robiť, ako Schliemann Tróju objavil. Otec mi radil medicínu, veterinu mi však nechcel povoliť. Na medicínu sa hlásilo vždy veľa záujemcov a ja som nemal dobré známky na strednej škole. Tak sme špekulovali nad odborom, detským, všeobecným alebo stomatologickým. Mal som strýca stomatológa, bol to veľmi kultivovaný pán. Videl som, čo robí, ako robí. Nakoniec ma prijali na stomatológiu a tam mi to celkom dobre išlo. Zapáčilo sa mi to.
S manželkou ste sa spoznali...
Na priehrade, chodila ma tam opaľovať. :) My sme mali prvú montovanú chatu na priehrade, ktorú rodičia kúpili za peniaze z predaja domu v Holíči. Potom to tam začalo rásť, pribudla člnkáreň, nové chatky. Ako študenti sme tam chodili požičiavať člnky, vytvorila sa dobrá partia, kde sa priplietla aj moja žena.
Čím vás zaujala?
Čo ja viem? :) Bola taká milená, malá a strapatá.
 Deti prišli...
Až po škole, to som bol na vojne.
Vysokoškoláci chodili na vojnu s hodnosťou...
Počas VŠ sme chodili na vojenskú katedru. Na záver sme mali dôstojnícke skúšky. Ale v roku 1969 som sa zúčastnil študentského štrajku. Vieš si predstaviť, že ti nad hlavou začnú lietať stíhačky, plno tankov je v uliciach s mladými ruskými vojakmi so samopalmi. Na Surovinách mali veľký kemp, bola tam veľká vojenská jednotka. Ťahali telefónne drôty cez polia do mesta. S kamarátom Holovanišinom (brat učiteľa Holovanišina) sme chodili s nožničkami a prestrihávali sme ich.
Ešte aj sestra mi utiekla do Kanady, tak som skončil dôstojnícku školu ako vojak absolvent. Všetci boli slobodníci, iba ja vojak s dvomi koľajničkami. Nikto mi nepovedal dôvod, prevelili ma do Kroměříža, kde bola celkom dobrá vojna. Učil som anatómiu, fyziológiu a zároveň som robil všeobecného lekára na lazarete. Potom nás premiestnili do Uherského Hradišťa, kde som už robil lekára na ošetrovni. Mal som kamaráta na štábe, ktorý mi ukázal kádrové materiály. V nich bolo, že som politicky nespoľahlivý. Niekto na mňa bonzol, že som bol štrajkovať. Ale ja som tam nič nerobil, vtedy som bol prváčik. Sedel som tam ako trkvas a počúval tie reči.
Politika vás nezaujímala?
Vôbec ma nezaujímala.
Strana zelených?
To bolo až oveľa neskôr. Po zmenách v roku 1989 to prišlo samé od seba. Vtedy sa každý zaujímal o politiku. Zelení sa mi zdali sympatická partia, v ktorej bolo veľa lekárov.
Pred tým ste neboli aktívny ako ochranca prírody?
Nie, nebol som.
Mal som vás za guru zelených...
Jáj, bol som vlastne v SZOPK, Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny.
  Po ukončení VŠ ste nastúpili do práce v Senici...
Vybral som si Senicu, lebo vtedy tu bol primárom doktor Jeger, veľká osobnosť stomatológie v rámci celého Československa. Veľmi sa mi páčilo, ako viedol celé oddelenie, ktoré bolo na vysokej odbornej úrovni. Boli ordinariáty pre protetiku, chirurgiu, paradontológiu, detskú stomatológiu. Dalo sa tam veľa naučiť. Mal dobrý systém výučby, pravidelne sa robili semináre, kde som si musel pripraviť prednášku. Keďže som robil šport, tak to bolo z úrazovej chirurgie.
Ste povestný naprávač sánok...
To prišlo s tým športom. Na súťažiach boli často vyrazené zuby, vykĺbené sánky.
Súťažiam predchádzalo založenie klubu v Senici...
Keď som v roku 1974 skončil VŠ v Bratislave, dohodol som sa so Šebejom, že budem chodiť raz týždenne k nemu trénovať. Vtedy som mal po troch rokoch žltooranžový opasok. Na prvý žltý opasok som išiel po dvoch rokoch. Kto mal akýkoľvek opasok , už bol v tých časoch veľký guru. Nebolo nás veľa. Šebej ma nahovoril, aby som v Senici založil klub, nech sú aj po Slovensku nejaké oddiely. Tak sa aj stalo. Spravil som nábor na Gymnáziu, prihlásilo sa asi dvadsať chlapcov. Mama jedného z nich, pani Rúžičková im ušila kimoná z kepru. Z látky, z ktorej sa šili posteľné plachty. Chodili ku mne pán Sališ, Parízek, Oríšek, Piskla.
 Karate vám dopomohlo k založeniu SBS...
Prídeš v živote k niečomu, ani nevieš ako. V roku 1992 nastala nejaká krízová situácia, kolkovali sa peniaze. Zavolal si ma riaditeľ banky Ščepko, ktorý chcel strážiť banku. Musel som vybaviť licenciu na SBS, zbrojný preukaz, nakúpiť zbrane. Vtedy veľa ľudí stratilo prácu, aj moji športovci. Toto bola pre nich dobrá príležitosť. Postupne sa to začalo nabaľovať, ale ja už som to potom neriešil, prevzala to manželka.
Strážili ste aj Polikliniku. Počul som, že ste zarobili na posteliach milióny, ktoré máte zakopané na záhrade...
To bolo úplne inak. Robil som šesť rokov riaditeľa polikliniky, súčasne som vykonával do 10 hodín prax. Zo začiatku sme mali na dostavbu nemocnice dostatok peňazí. Priebežne to išlo veľmi pekne. Z ničoho nič však skrachovali Pozemné stavby. Bolo treba nájsť iného dodávateľa. Kraj urobil výberové konanie, ktoré vyhral Agrostav Senica. Mali sme na to 12 miliónov, čo nebolo veľa. Zháňal som ďalšie peniaze na dostavbu, išiel som až do parlamentu za Jankom Kelňom...
Janom Ľuptákom?
Áno, Ľuptákom, ktorý nám vybavil ďalšie peniaze. Vyzeralo to, že to dostaviame. Pani Kopúnková z Červeného kríža zohnala zo Švajčiarska vyradené polohovateľné postele, ktoré boli v perfektnom stave. Skoro nové, fantastické, okolo 40 ich bolo. Pôvodne mala byť v Senici nemocnica s 850 lôžkami. Zredukovalo sa to na 350 lôžok a nakoniec zostalo nemocničné oddelenie so 40 lôžkami. Hľadali sme náplň. Správca, pán Hôlka zohnal ďalšie postele, asi 20. Všetko bolo zložené v nedostavanej nemocnici. V roku 1998 nemocnica prešla pod kraj a krajský predseda ma bez udania dôvodu odvolal. Namiesto mňa menoval doktorku Kačicovú. Bolo ešte treba zaplatiť nejaké peniaze za dovoz lôžok zo Švajčiarska. Nebolo to veľa peňazí, ale ona sa rozhodla šetriť a postele chcela vrátiť.
 Prevoz postelí naspäť predsa tiež musel stáť peniaze...
Celý problém spustila Ľubica Krištofová, ktorá o tom napísala článok. Na dostavanie nemocnice stačilo v tej dobe nejakých 10 miliónov korún. Bolo treba ešte dokúpiť protipožiarne zariadenie. Rontgeny už boli navezené, všetko bolo pripravené. 30 tisíc korún mesačne sa platilo za kúrenie, temperovanie. Zrazu všetko niekto stopol a začal odtiaľ vyvážať veci. Doktorka Kačicová mala také nápady, ako prestať kúriť, odviezť postele preč.
Primátor nemohol do toho vstúpiť?
On nemal tú moc, patrilo to pod kraj. Grimm sa aj snažil v tom zaangažovať, ale nič nepomohlo. Doktorka Kačicová a Ing. Halás nereagovali na nič, mali veľmi zlé vzťahy s mestom.
Odpoveďou na článok Krištofovej bol útok doktorky Kačicovej na mňa s jedným hnusným ohováračským článkom, za ktorý som ju chcel žalovať. Z mesta ma nakoniec presvedčili, aby som to nerobil. Tak som to nakoniec nechal tak. Čert to zober.
Aspoň pôrodnica tu mohla byť...
Toto bol môj plán, chcel som spraviť na hornom podlaží pôrodnicu a novorodenecké oddelenie. Prišlo však nové vedenie a všetko padlo. Nové vedenie vôbec nepočítalo s novou budovou. Snažilo sa udržať iba starú. Ku koncu Mečiarovej vlády okolo roku 1998 sa pripravovali privatizačné projekty. Spravili sme eseročku, pre ktorú som pripravoval privatizačný projekt, ktorý sa odovzdával na ministerstve. Boli ešte tri partie, ktoré mali záujem o privatizáciu polikliniky. Nová vláda všetko zastavila, začala premýšľať o presune polikliník na mesto. Pani doktorka Kačicová bola proti presunu polikliniky pod mesto. Lobovala, aby to zostalo pod štátom. Ku koncu volebného obdobia poliklinika nakoniec prešla pod mesto, primátorom bol vtedy pán Parízek. Pomáhal som mu s novým projektom, proti ktorému bola veľká opozícia. Tvrdili, že poliklinika je v dlhoch, neuživí sa a pod. Ja som tvrdil opak, že poliklinika bude zisková, pretože tam bolo veľa prenájmov a boli tam ziskové oddelenia klinická biochémia a rontgeny. Vravel som, že to príde do zisku, aj sa tak stalo.
 Poliklinika patrí mestu a vykazuje zisk, neuveriteľné.
Riaditeľkou je pani Ing. Kovačovičová, ktorá pred tým robila v banke.
Manažérka, nie lekárka...
Ja som aj primátorovi vravel, že riaditeľ zdravotníckeho zariadenia nemôže byť lekár. To musí byť ekonóm, manažér, lebo lekár nakoniec podľahne veciam...
Akým?
Aby ekonomika ustúpila medicíne. Pozor, medicína je čierna diera. Je to neuveriteľne, ale neuveriteľne drahá záležitosť na celom svete. Keď do niečoho vrazíš sto miliónov korún, tak budú pýtať 150 miliónov. Mám kamaráta, ktorý robí obchodného manažéra pre Siemens, je tiež karatista. Vravel mi, že predáva mašiny, najlacnejšia stojí 150 miliónov českých korún. Podobná mašina inej značky sa dá zohnať za 50 miliónov, ale nedokáže také veci ako Siemens. Všetko je záležitosť diagnostiky. Vieme diagnostikovať chorobu, ktorú však doktori nevedia liečiť. Takže sme vlastne v prdeli. Diagnostický efekt je pomerne vysoký, ale liečebný efekt je problematický. Ďalším problémom je komercionalizácia zdravotníctva. Vidíš to na každom kroku. Ja to cítim vo svojej ambulancii. Blbý krokodílek, ktorý sa dáva na matrice, stál 5 korún. Teraz stojí 50 €.
Dobrý rozdiel... (zvoní telefón, riadny rokec) Aké moderné zvonenie máte...
Mám nový mobil, ktorý mi zaobstarala gazdiná. Neviem s ním však volať. Koľkokrát sa žena urazila, že som ju zrušil, ale ja som len nevedel prebrať hovor. :) Tak som celý deň nad ním sedel. Už zisťujem, že je fajn, ale na to treba asi dve vysoké školy.
Úspechy ste dosiahli najmä v karate.
Zubár nie som dobrý? :) No čo chceš o karate?
  Kedy vás karate uchvátilo? Filozofiu karate ste asi nepochopili hneď.
Ty kedy si toto začal robiť? To ťa tak uchvátilo?
Prišlo to samo, ako vy hovoríte.
Aj strana zelených tak prišla. Niečo ťa zaujíma, niečo začneš robiť, dostaneš sa do kolotoču a už to ide.
Nie každý Slovák je však predseda federácie karate...
Bol som, ale už nie som. Založil som nejaké oddiely na Záhorí. Vďaka tomu ma komisia karate poverila, aby som viedol zdravotnícku komisiu. Poslali ma na kongres telovýchovných lekárov do Budapešti, kde som sa zoznámil s ľuďmi z európskej federácie.
Vedeli ste dobre po anglicky?
Vtedy som ešte dobre nevedel, doučoval som sa sám. Celý príspevok, ktorý trval asi hodinu, som sa musel naučiť naspamäť. Po nejakom roku mi zavolal predseda komisie karate Tibor Mikuš, ktorý mi ponúkol funkciu predsedu Slovenskej komisie karate. Nemal som o to veľký záujem, pretože je okolo toho hrozne veľa práce. Nakoniec ma presvedčil. Robil som predsedu slovenskej komisie, a zároveň sa začal utvárať československý zväz, ktorého som sa stal podpredsedom. Slovensko bolo podstatne ďalej ako Čechy. Česi nemali dlhú dobu záujem, lebo karate je bojové umenie, v ktorom sa nemá snažiť o športové úspechy.
  O čom je teda karate?
Mal by som to vedieť za tých 40 rokov, čo sa mu venujem. Karate je bojové umenie, ktoré vzniklo stovky rokov dozadu. Vzniklo z čínskych bojových umení. História je dlhá určite 4 000 rokov. Nejakým spôsobom sa bojové umenia dostali na Okinawu. Všetky vplyvy, najmä kontinentálnej Číny, ktorá bola kultúrne veľmi silná, vplývali na Okinawu. Prenieslo sa tam veľa bojových umení. Pravidelne, pri každom novom Okinawskom kráľovi, prišla delegácia 500 ľudí z Číny. Boli to predstavitelia rôznych umeleckých smerov, remeselníci, vojaci. Karate je vlastne vojenský systém. Ako v našej armáde sú hodnosti, tak v karate sú tie opasky. Každý opasok je vyjadrením určitej úrovne kvality cvičenca, jeho vedomostí. Ale toto vzniklo až v 20. rokoch 20. storočia, kedy sa karate dostalo do Japonska. Karate s Japonskom dovtedy nemalo vôbec nič spoločné. Až Gichin Funakoshi v roku 1921 ako prvý vyslanec prišiel do Japonska princovi Hirohitovi ukázať karate. Funakoshi nebol dobrý karatista, ale veľmi dobrý diplomat. Vďaka nemu sa japonská verejnosť začala zaujímať o karate. Potom z Okinawy vycestovali kvalitní majstri, ako Kenwa Mabuni, Miyagi. Až tí začali šíriť karate po japonských ostrovoch.
Dá sa povedať, že aj vy ste majster karate?
To sa nedá povedať, karate je záležitosť, ktorú sa učíš celý život. Nie je len o konfrontáciách. Chojun Miyagi sa v živote s nikým nepobil a pritom o ňom hovorili, že je to vynikajúci majster. Založil štýl Goju-Ryu, ktorý sa cvičí na Slovensku. Ale naopak, Choki Motobu mal vyše 100 rôznych bojových konfrontácií, z ktorých ani jednu neprehral. Ten sa bil v jednom kuse. Japonci prišli na to, že európske vojnové schopnosti sú veľmi dobré. Objavili úpolové športy, chodili si filmovať boxerské zápasy. Volali si boxerov do Japonska, s ktorými usporiadali veľké verejné zápasy. Judista kontra boxer, atď. Vždy to skončilo v prvom kole, po pár sekundách. Boxer jednu natiahol a bolo po zápase.
Nemalo by to byť opačne?
Skús mi s nejakou pákou chytiť úder. Ešte nikto mi nechytil úder. To je veľký problém, na to treba ozaj fantastický reflex. Keď máš dobre vycvičeného chlapa, ktorý vie ozaj udrieť, toho nechytíš.
 Načo je karate potom dobré?
Pozor, to je niečo iné, o čom teraz hovorím. Keď sa dozvedel Choki Motobua, ktorý bol priamy potomok Okinawských kráľov, o týchto zápasoch v Kjóte, vybral sa tam aj so svojím žiakom. Mal vtedy niečo vyše 50 rokov. Jeden boxer tam všetkých likvidoval. To nie je legenda, to sa naozaj stalo. Už nemal kto nastúpiť, tak sa prihlásil majster Motobu. Všetci sa začali chechtať, lebo on bol trošku bruškatý, menší, okolo 160 cm. V druhom kole však zrazil boxera na zem. Boxer sa totiž nevedel k nemu priblížiť, Motobu všetko vyblokoval. Blok je niečo iné, kryt je niečo iné a chytiť letiacu techniku tiež niečo iné. Ty môžeš vyblokovať, skrátiť vzdialenosť, nasadiť páku. Ale chytiť letiacu päsť a zasadiť páku je veľmi ťažké. To sa málokomu podarí. Všetky bojové umenia sú na rôzne vzdialenosti. Dlhú (kopy a údery), strednú (kopy a údery), krátku (páky, lámacie a škrtiace techniky). Tam je ten vtip celého bojového umenia.
Vy sa tomu vtipu venujete 40 rokov, nechcite, aby som ho ja pochopil za 5 minút...
To sa dá ťažko pochopiť, to je jasné. Je to dokolečka dokola len cvičenie, cvičenie a cvičenie. Podľa môjho názoru, každý ide do karate alebo do bojových športov s tým, že sa chce naučiť biť.
  Pobili ste sa niekedy?
Nie, možno ako dieťa. Hlavným cieľom bojových umení nie je konfrontácia, ale udržať si nervy na uzde. Koľkokrát ma v ambulancii naštve pacient. Búcha na dvere, je agresívny, vynadá sestričke. Musím si udržať nervy na uzde ako lekár. Nesmiem vrieskať na pacienta, vyletieť von a dať mu jednu po hube. Aj keby si to niektorí zaslúžili. Rovnaké je to aj v športe. Musíš si udržať nervy na uzde, získať nadhľad nad situáciou. Ten, ktorý sa rozčuľuje je v nevýhode. Keď máš nadhľad a nestratíš nervy, tak tú situáciu ovládaš. A to je cieľom karate.
Je to aj o sebavedomí...
Áno, vieš, že by si zvládol nejakú situáciu. Niekto príde na tréning a skúša techniky, o ktorých si myslí, že by mohli fungovať. Prišiel jeden Skaličan, veľmi dobre fyzicky disponovaný, obrovský talent. Chcel si dokázať, že je najlepší. Nebol najlepší... Prvýkrát odišiel s krvavou pusou, druhýkrát odišiel s krvavou pusou. Prišiel tretíkrát a už sa chcel učiť. Pri týchto športoch sa stretneš s kadekým. V začiatkoch to bol vysokoškolský šport, ktorému sa venovali inteligentní ľudia. Postupom času sa to dostalo medzi ľudí, ktorí sú od prírody agresívni a nie sú veľmi vzdelaní a inteligentní. Vždy sa nájde niekto, kto hľadá konfrontáciu. Keď to robíš roky a roky, nejaký ten grif už máš. Aj keď už máš vek, máš skúsenosti, takticky ti myslí stále, dokážeš mať nadhľad nad situáciou.
 Nikdy ste nestratili nadhľad?
Ale čoby nie, nahnevám sa.
Dlhé roky ste boli poslancom mestského zastupiteľstva...
Stále ma to zaujíma, čo je prirodzené. Od 90. roku som bol poslancom až doteraz.
Už minulé volebné obdobie museli byť indície, že niečo nie je v poriadku.
A čo nie je v poriadku?
Napr. Technické služby, viete komu patria?
Nejakej anglickej spoločnosti. :)
Môžem vypnúť diktafón...
:)
 Nejaké nesplnené sny?
Jáááj, jachtu by som chcel, ale to sa mi nikdy nesplní alebo hradným pánom by som chcel byť.
Duchovné...
Svätý pokoj. Keď však prídeš do situácie, že ten svätý pokoj máš, tak ťa to začne hnevať a začneš si niečo hľadať. A už ten svätý pokoj nie je.
Ravando Mexa
Pridal: senican.sk  
 |
 |
 
SeLebrity Underground
Parkujem ako kráľ Lacov sprievodca po krčmách 
 Loading...
Senicansk Channel
| |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |
|
Kultúra
Umenie
Šport
Počítače
Hudba
Osobné
Politika
.jpg){kind=small}
.jpg){kind=small}
.jpg){kind=small}
.jpg){kind=small}
|
|
|
||
 | ||||
 |
|
 |
|
 |
