Narodila som sa v Bratislave, 13. 11. 1950, kde som chodila tri roky na základnú školu. Rodičia pochádzajú z Bukovej a Plaveckého Mikuláša. Otec bol celý život vojak z povolania, náčelníkom vojenskej správy dva roky v Trnave a neskôr v Senici, kde sme sa presťahovali, keď som mala dvanásť rokov.

 

Mám o dva roky staršieho brata, ktorý žije v Čechách.

 

Áno, vojakov prekladali každú chvíľu. Ale v Senici sme už zostali. Tu som vychodila SVŠ-ku, budova terajšej II. ZŠ. Triedny mi bol p. Schmidt. Dejepis ma učil p. Mocko, s ktorým bola hrozná sranda, sympatický, žoviálny býval. Končila som v 69.

 

Nie. Pôvodne som chcela študovať módne návrhárstvo. Veľmi rada som maľovala rôzne modely, že mami...(Mamina pritakáva z kuchyne). Ako dieťa som chodila vyparádená, mamina mi šila. Neštudovala som však odevnú priemyslovku, čo zavážilo pri mojom rozhodnutí. Otec chcel mať zo mňa právničku a ja som sa nakoniec pre právo rozhodla. Po ukončení školy som išla pracovať do Slovenského hodvábu, kde som pracovala 10 rokov.

 

Začínala som ako podniková právnička. Po smrti pána Náhlika som robila vedúcu mzdovej učtárne, aj keď som nemala ekonomické vzdelanie. Ako 28-ročná som mala na starosti 13 žien. Veľmi veľa som sa tam naučila, všetko som kontrolovala, podpisovala. Neskôr som bola vedúca právneho oddelenia, kde som prišla do kontaktu so všetkým možným. Zastupovala som podnik nielen v pracovnoprávnych veciach, v hospodárskych veciach, ale aj v trestných veciach pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody. Posudzovala som zlepšovacie návrhy, bola som členkou rôznych ekonomických komisií, realizovala som vzdelávanie zamestnancov formou prednášok atď.

 

Nie, nebola. Ja som aj chcela byť členkou, otec bol komunista z presvedčenia. Chcela... Mala som určité nenaplnené ambície na vedúce funkcie, aj v SH. Vedúca učtárne nebolo pre mňa nič moc, lebo to nechcel nikto zobrať.

 

O personálnu námestníčku, ale nikdy som sa tam nedostala, lebo som nebola v strane. Členstvo v strane bolo podmienkou aj na prokuratúre. Ale nestala som sa ňou nikdy, na čo som veľmi hrdá, lebo 4 roky ma nahovárali. Až som išla do straníckej školy, ktorú mi prerušila nežná revolúcia. Do školy ma bavilo chodiť, rada som sa učila, mala som tam samé jednotky.

 

Bolo to niečo neobyčajné, netušili sme, či bude vojna alebo nie. Ale strach som nemala. Televízia ešte nebola rozšírená, informácií bol nedostatok. Počúvali sme rádio, čo sa deje v Bratislave. Za pár dní bolo po tom. K zmenám samozrejme prišlo. Pre mňa však bolo prvoradé štúdium v Bratislave. Z  300 prijatých nás skončilo 150. Aj vtedy boli protekcie, ale väčšina z nás sa učila a štúdium sme brali vážne. Venovala som sa všetkým právnym oblastiam. Ani dnes mi nerobí problém spracovať hocakú právnu záležitosť. Počas štúdia som mala jednu lásku, no a potom si ma opantal jeden exot, ktorého som si zobrala.

 

V Senici. V treťom semestri som sa pripravovala na skúšku a od nervozity som si rozrýpala ucho. Dostala som silný zápal. Otec mi vybavil lekára v kasárňach, kde on bol lapiduch, ktorý ma ošetroval. Bol tam na základnej vojenskej službe.

 

Z Gbelov. Blízko bol na vojne. Myslela som si, že chlapec z dediny..., ale bol to môj životný omyl.

 

Krátko nato. Od samého začiatku bol strašný egoista, rád sa bil. Keď si vypil, aj moju mamičku niekoľkokrát napadol. To sa stalo už rok po svadbe. Celý život mi neprispieval na domácnosť ako všetci manželia a otcovia, možno prvé tri roky mi sem tam niečo dal. Pritom on ako výpravca mal dva až tri krát väčší plat ako ja. Aj na túto realitu som si zvykla...

 

V Senici, v Šajdíkových Humencoch a v Hlbokom. Robil ho celý život až po ťažký úraz, ktorý sa mu stal. Spadol zo strechy. Niektorí ľudia mi vyčítajú, že som ho dala do ústavu. Odsudzujú ma za to, aj keď nepoznajú súvislosti.

 

Tri a a pol roka, možno štyri.

 

Nie, on ma na rukách nosil. Hral veľké divadlo, aby si ma získal. Piť začal asi v šiestom roku manželstva, keď sme začali stavať dom. Ale on bol agresívny, aj keď si nevypil. Vedel sa rýchlo rozzúriť, dával facky pre nič za nič. Keď mu niekto oponoval, vyriešil si to ručne stručne. Keď sa mu nepáčilo, čo som navarila, hodil po mne tanier. Deti ho museli na slovo poslúchať. Bol schopný rozbiť všetky dvere. Keď nám robil zle, narobil si veľa úrazov. Raz mu syn povedal, že je zlý človek. On sa rozzúril a nohou mu rozbil sklenú výplň na dverách, pričom si rozrezal Achillovu šľachu. Ešte aj tak ho bil. Potom sa ľutoval, keď videl, ako mu strieka krv. Musela som ho zaviesť na pohotovosť. V aute bolo plno krvi. Aj v práci býval zlý na ľudí, arogantne vystupoval, ale hlavne bol veľmi namyslený. Chodil ako poloboh, hlavu nosil vždy hore. Jeho zamestnanci mi vraveli, že ma obdivujú, ako s ním môžem vydržať. Povedal mi, že on si môže robiť, čo chce a toho sa aj držal. Všetko sa mu však vrátilo, všetko zlo, ktoré spôsobil.

 

Veľa fajčil, tak 60 denne. Kupoval si najdrahšie cigarety. Chlapi, čo s ním sedávali v Lipe, vraveli, že bol ťažká povaha. Veľmi tvrdohlavý, v ničom neustúpil, radšej trpel. Inak do dnešného dňa neviem pochopiť, čo s peniazmi robil.

 

Má, jeho brat je taký istý. Jeho rodina za ním do ústavu zo začiatku nechodila, asi sa za neho hanbili. Ja som tieto trápenia v živote brala tak, že je to moja karma. Mohla som sa s ním rozviesť, ale neurobila som to, som mu opatrovníčka.

 

Neviem, správal sa ako diabol v ľudskej koži odetý. Inak ho neviem nazvať. Keď sudkyňa čítala spisy na pozbavenie právnej zodpovednosti, vyjadrila sa, že jej chodili zimomriavky po tele. Znalec s ním musel všetko prejsť, nebolo to len o mojich zážitkoch. Dva roky chodil po psychiatriách. On bol blázon, duševne chorý. S mužom som niekoľko rokov komunikovala len o najdôležitejších veciach. Žil si vo svojej izbe ako bezdomovec, nesmeli sme tam ani vkročiť. Potom sme museli všetko vyhodiť von.

 

Aj som chcela, ale váhala som kvôli deťom. Vravela som si, nebudú mať otca...

 

Nebolo, urobila som chybu. Myslela som si, že sa polepší. Keď urobil niečo zlé a tých excesov bolo neskutočne veľa, tak on sa aj polepšil. Sadil stromčeky, kvetinky. Ako keby chcel všetko odčiniť. Keď som mu vravela, aby sme to riešili, odmietal sa o tom baviť. Nechcel sa rozprávať o veciach, ktoré vyviedol. Bol aj na protialkoholickom liečení. Ale vždy len ambulantne. Chodil na antabus, ktorý nejedol. Nespočetne krát som s ním bola na pohotovosti dávať ho znovu dokopy. Po tom páde zo strechy pred 14 rokmi si vážne poškodil mozog. Mal niekoľkotýždňovú stratu pamäti. Nevedel, ani ako sa volá. Myslela som si, že zostane mentálne retardovaný. Časom sa ukázalo, že úraz mal následky. Dva týždne mal vtedy 40-stupňové teploty. Dostal zápal mozgových plen, nedávali mu šancu na prežitie. Po tomto úraze bol už skutočne nenormálny. Nemôžem o tom ani rozprávať. Bolo to strašné. Prestal dodržiavať základné hygienické návyky. Musela som už robiť opatrenia, čo sa však vlieklo. Zobrali mu invalidný dôchodok, napriek veľmi vážnemu stavu, v ktorom sa nachádzal. Napísala som odvolanie, ktorému okamžite vyhoveli. Vravela som si, že som silná osobnosť, že to vydržím, ale bola som už z toho zdeptaná. Do toho sa mi priťažilo aj na prokuratúre. Nahromadilo sa mi to. Takže som riešila pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, lebo on už na ne nebol spôsobilý. Koľkokrát ho priviezli policajti, lebo nevedel, kde sa nachádza. Každé tri mesiace som ho vozila po ústavoch, čo bolo niečo strašné. Lebo boli také zákony, ktoré určovali, že nemohol byť dlhšie ako tri mesiace v jednom ústave. Medzitým bol týždeň alebo dva doma. Museli sme ho neustále kontrolovať, báli sme sa, čo všetko urobí. Nedokázal si uvariť ani čaj, na všetko zabúdal. Pri prevozoch som musela mať doprovod, lebo raz mi chcel aj z auta vyskočiť. Všetko, čo som si prežila, by stálo za sfilmovanie. Žila som pre prácu a pre deti. Bola som nútená venovať sa duchovným veciam. Potrebovala som niečo na upokojenie mysle, aby som zabudla na problémy. Začala som cvičiť jogu pred viac ako 15-mi rokmi. Čítala som knihy rôznych duchovných vodcov ako Osho, Dalajláma a iných. Veľmi mi to pomáhalo v upokojení mysle, mám iný náhľad na svet okolo seba, na ľudí, na problémy. Sme menšia komunita, ktorá sa občas stretáva. Chodievam raz do mesiaca na prednášky k docentovi Vasiľčukovi o jemnohmotných telách, ktorých máme veľa. Učíme sa, ako si ich čistiť. Všetky ochorenia sú psychického pôvodu. Akým spôsobom žiješ, akými ľuďmi sa obklopuješ, všetko má na teba vplyv. S hocikým sa však o týchto veciach nebavím.

 

Áno? Rada by som si vytvorila komunitu, ktorá by žila v súzvuku s prírodou. Ešte by som chcela zopár rokov robiť, byť trochu užitočná.

 

Nastupujem do práce, avšak len na zastupovanie materskej dovolenky. Budem vybavovať zaujímavú agendu . Bola som sa tam pozrieť, odfotiť si súvisiace zákony, ktoré budem potrebovať.. Okrem toho ma baví práca v záhradke. Prečo myslíš, že by som si kupovala chalupu? Milujem prírodu, zvieratká, vtáčikov, psíkov. Aj ľudí bez ohľadu na to, akí niektorí sú.

 

Hmmm, no tak. My sme mu odpustili. Aj deti sa s tým vyrovnali. Nerobíme mu naprotiveň, napriek všetkému, čo sa stalo. Chováme sa ako normálna rodina. Napečieme mu, on sa na sladké veľmi teší. Mne bol vzorom môj otec, ktorý bol veľmi dobrý človek. Keď nepomohol, neublížil.

 

Otec ho nemal rád, nechcel, aby som si ho brala. Dokonca jeden jasnovidec mi radil, aby som si ho nebrala, že s ním budem veľmi nešťastná. Neverila som mu, ale asi to všetko malo tak byť. Posunul ma aj odchod z prokuratúry.

 

Viac ako 20 rokov. Prešla som si ju od najnižšej pozície. Práca ma veľmi bavila, nerobilo mi problém v ničom sa zorientovať. Prácu na prokuratúre som doslova milovala. Vykonávala som dozor v trestnej aj v netrestnej oblasti. Keď som bola v Senici, prišiel sem mladší okresný prokurátor, ktorý mi ponúkol funkciu námestníčky v Trnave. Vravel mi, že takú šikovnú a pracovitú prokurátorku by potreboval v Trnave. Mne sa však nechcelo cestovať. Lenže potom som sa tu chytila s okresnou prokurátorkou, pre jej nekompetentnosť a zlomyseľnosť. Boli sme na nože. Stíhala ľudí nezákonným spôsobom, v rozpore s procesnými zásadami. Nemala zmysel pre spravodlivosť ani sociálne cítenie.

Tak som sa nakoniec rozhodla odísť. Rok a pol som bola námestníčkou okresného prokurátora. Neskôr námestníčkou krajského prokurátora, ktorého som neskôr vystriedala. Ten potom bojoval proti mne. Nechcem však o tejto kapitole uvádzať žiadne údaje.

 

Nemôžeš mať !!!

 

To boli medializované veci. Po 4 rokoch vo funkcii prokurátorky som zistila... , nemôžem rozprávať akým spôsobom. Prišla som na to, že jeden prokurátor je podvodník a má podozrivé známosti. Má doma spisy, s ktorými nič nerobí, retušuje ich a nevybavuje. Zistilo sa, že zmizlo 19 spisov.

Nariadila som kontrolu a začalo sa šetrenie. Zistené boli nedostatky aj u iných prokurátorov. Niektorých som stíhala disciplinárne, jedného trestne v spolupráci s vtedajším protikorupčným oddelením v Bratislave. No a potom sa to zmedializovalo, veľký humbuk bol okolo toho. Tých, ktorých som stíhala, sa spojili. Generálny prokurátor Milan Hanzal mi vtedy veľmi fandil. S ním som veľa vecí konzultovala, všetko som mala odobrené. Lenže prišlo k výmene generálneho prokurátora, skončilo mu štvorročné volebné obdobie. Potom sa uzákonilo sedemročné obdobie a nastúpil nový, ktorý si ma zavolal. Musela som mu všetko dokazovať. Mali sme veľa dôkazov, ale on sa už stihol spojiť s politikmi. Išli proti mne v období, keď sa mi nahromadili problémy s mužom. Všetko som pred generálnym vysvetlila, aké to má pozadie, predložila dôkazy. Chcela som poriadok, spravodlivosť, nastoliť zákonnosť. Ale bola politická vôľa, aby sa moje stíhania zastavili a mňa zlikvidovali. Chceli ma odvolať z funkcie, lebo som nechcela vziať návrhy na disciplinárne konanie späť...

 

Schováš spis do zásuvky, alebo ho nezákonne vybavíš. Čo myslíš? Koľko takých spisov je ukrytých v zásuvke? X. Začala som písať knihu, spomienky prokurátorky. Napísala som úvod, ale nechala som ju tak. Nemohla by som ju publikovať, možno o 15 rokov. Lebo aj tak išli dlho po mne.

 

Vyhrážali sa mi, nové auto mi dali ukradnúť. Písali na mňa rôzne anonymy. Ohovárali ma po prokuratúrach. Aká som ja kurva (s prepáčením), rôzne veci si na mňa navymýšľali. Akých chlapov mám a podobne. Nemôžem o tom ani hovoriť. Samozrejme, že som mala čistý štít, nebála som sa. Tri hodiny sme o tom diskutovali s Trnkom. Nakoniec vyhlásil, že čo má on robiť, keď už ... Odpovedala som mu, že keď už ..., ja môžem odísť a robiť aj niečo iné. Žiadala som však očistenie mojej osoby na celoslovenskej rade prokurátorov, kde som chcela povedať pravdu. Lenže on to zvolal, keď som bola na dovolenke. Asi nechcel, aby som tam vystúpila. Tak som išla na výberové konanie, dostala som sa do Justičnej akadémie, pod rezort ministra spravodlivosti, kde som tri roky pôsobila. Aj tam som sa s ním stretávala, ale ja som sa naňho nehnevala, nič som mu nevyčítala. Myslím si, že si to aj nesmierne vážil. Keď ideš touto cestou, nemôžeš v sebe živiť zlosť. Všetko prežité sa aj tak odzrkadlilo na mojom zdraví. Mala som nádor na štítnej žľaze. Prekonala som tri operácie. Ani to ma nezlomilo. Každý z nás má dopredu všetko určené. Mám veľkú trpezlivosť, ktorá ma naučila prekonávať prekážky. Snažím sa radovať z každej maličkosti. Ráno vyjde slniečko, usmejem sa, teším sa. Nezanevrela som na nikoho z tých čo mi ublížili. Nie vždy to tak však bolo. Mala som pochybnosti, nevedela som sa tešiť zo života. Mala som veľké ciele, vyštudovať školu, postaviť dom, zariadiť si ho podľa vkusu a vyžívať sa v ňom. V určitom zmysle som bola aj materialistka. Niektoré veci som brala na ľahkú váhu, myslela som si, že ich vyrieši čas. Sama som si ich však musela vyriešiť. Čas zahojí rany, ale nič nevyrieši.

Zhora, z kozmu. Meditujem skoro každý deň.

 

V prvom rade upokojenie myšlienok, stíšenie mysle. Meditujem v zazene, v sede s otvorenými očami. Pozeráš asi meter pred seba. V takej polohe by si mal vydržať pol hodiny.

 

Áno, na nič nemyslieť. Najprv môžeš myslieť na pekné veci. Aby sa ti hlavou nepreháňali negatívne myšlienky.

 

Dostali sme sa na úroveň Talianska. U nás sú rôzne skryté formy mafie. Sú veľmi prefíkaní, zohratí. Teraz prichytili riaditeľa seneckého dopravného inšpektorátu. Kukláči ho brali za branie úplatkov. Bohvie, koľko je takých. Skryté formy sa veľmi ťažko odhaľujú. Majú nasadených bielych koňov, bezdomovcov, ľudí z ulice.

 

Lexa mal dvanásť káuz, ani jedno odsúdenie. Prečo? Jednu z jeho káuz som mala aj ja v rukách, ale potom....

 

To je jedno... Mala som v rukách kauzu El., veľká škatuľa spisov. Pohorel na nej bývalý šéf finančnej polície. Zlikvidovali ho, zostal nezamestnaný. Po troch rokoch vyhral súdny spor, zobrali ho naspäť a všetko mu museli doplatiť. Ja som tú kauzu odmietla. Prečo by som mala mať všetky pofidérne kauzy? Politici sa snažili ovplyvňovať prokurátorov a sudcov. Do Trnavy dávali tie najhoršie kauzy. Ako šéfka krajskej prokuratúry som riadila šesť okresných prokuratúr, Dunajskú Stredu, Galantu, Piešťany, Skalicu, Senicu a Trnavu. Prideľovala som kauzy a všetko som podpisovala. Každá obžaloba išla cez moje ruky. Nedá sa prečítať každý spis, študuje ich aj vedúci oddelenia. Viackrát som spis vrátila. Napr. keď som mala podozrenie, že niekto prokurátorku zhora ovplyvňoval.

 

Áno, každý prokurátor dohliada, či už trestné, alebo netrestné.

 

Takých tam bolo veľa. Konkrétne veci nemôžem hovoriť. Napr. mi ponúkali veľké peniaze.

 

Jasné.

 

:)) Nezobrala som si nič.

 

Nepovedali, chceli mi postaviť dom.

 

Ale kdeže.

 

Veď aj nasledovali. Jednu dobu som chodila s pištoľou v kabelke. Stretla som sa so všeličím.

Keď chceš perličku, vyvolával mi jeden psychopat. Hrozné vulgarizmy mi rozprával do telefónu. Samozrejme, že som dostala strach, oznámila som to. Keď volal tretí krát, zistili, odkiaľ volá. Bol taký hlúpy, že volal z domu. Išli hneď po ňom. Ukázalo sa, že to bol sexuálny maniak, ktorý ma mohol aj zabiť. 

 

Neviem, trvalo týždeň, než ho chytili. Bála som sa vychádzať von, pištoľ v kabelke som mala neustále.

 

Veľmi som sa potešila, keď ho chytili.

 

Bola kauza s teroristami, ktorých sme zobrali do väzby. Dojednávali si na Slovensku kúpu ... Zobrali ich kukláči. Prísne tajná akcia...

 

Áno, tu som na veľvyslanectve v Indii v Dillí (pozeráme fotky), kde som bola šesť týždňov u známych. Je tam obrovský rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Bola som aj v afrických krajinách, ale taký humus a špinu som nikde nevidela. Majú z plechu pozbíjané príbytky, v ktorých jedia, spia, robia osobnú potrebu. Nemajú tam žiadnu žumpu, nič. Ak ideš po meste musíš si dávať pozor, aby si nestúpil na nejaký humus, vychudnutého psa, alebo aby ťa krava nešľahla chvostom. Bieda a chudoba ma tam neskutočne prekvapila. Dostala som sa aj do luxusných hotelov. Taký luxus som tiež nikde nevidela, ani v televízii. Obrovské extrémy. V meste Agra som sa cítila ako pred 500 rokmi. Močovka tiekla cez cestu dolu kopcom. Veľa ľudí je tam degenerovaných, deformovaných, pretože intímne žijú s rodinnými príslušníkmi. Na každom kroku bol niekto bez rúk, bez nôh. Všade veľa žobrajúcich detí. Zo začiatku som im dávala drobné, ale bola som upozornená, aby som to nerobila. Snažili sme sa im potom vyhýbať. Kúsok odtiaľ je Tádž Mahal, považovaný za siedmy div sveta. Zaujímavé zážitky mám aj zo služobnej cesty z Číny, kde som bola na konferencii generálnych prokurátorov. Najhoršie bolo, že sme sa od nich skoro nič nedozvedeli.

 

Boli sme u prezidenta, u generálneho prokurátora. Stretávali sme sa s nimi vo vládnych budovách. Vôbec neviem, v akých podmienkach pracovali, aké mali kancelárie.

 

Nie, boli sme v čínskej väznici, kde nám väzni pripravili krásny hodinový program. Nádherné tance, balet, spev. Videli sme, v akých celách sú, kde sa stravujú.

 

V roku 2001, bola to celosvetová konferencia prokurátorov, osem dní som tam bola. Musela som si dávať veľký pozor, čo sa môžem pýtať. Oni ani pred kolegami nemôžu hovoriť o svojich právnych predpisoch. Inak boli veľmi unesení z našich darčekov, ktoré sme im priviezli. Oni boli pred tým na návšteve v Trnave, kde som ich mala dva dni na starosti.

 

Aj som sa čiastočne vrátila, v lete som maľovala s vnučkou. Keď som bola chorá, tak som maľovala na sklo. Rada maľujem koníkov. Začala som maľovať olejom, ale nemám toľko času, koľko by som si predstavovala. Pomáham, ako inak nezištne (moje životné krédo) riešiť rôzne právne problémy. Bolo mi povedané, že to nemám stále robiť nezištne, lebo si tak nevážime múdrosť, ktorá nám bola daná. Ale ja si už nedokážem od ľudí pýtať za odborné rady peniaze. Nechcela som si ani bonboniéru brávať, či fľašu vína, čo teraz už s pokojným srdcom zvládam.

Rada cestujem, zbieram kamene.

 

Rôzne, minerály. Mám tu ametyst, achát, citrín, korále, kryštály, jantár, zo Sahary som si priniesla rôzne kamene, aj od Pyramíd. V minulých životoch som bola liečiteľka a liečila som kameňmi. Zo všetkých ciest som si doniesla nejaký kameň. Veľmi som k tomu inklinovala, až som ich začala zbierať. Veľmi rada mám more, lesy. Nabila som sa energiou na ostrove Moorea a na Tahity. Nenadarmo píšu v knihách, že je vhodný najmä pre ženy. Naozaj, dodal mi veľa sily. Musela som riešiť veľa problémov, keď som sa odtiaľ vrátila. Sústavne za mnou chodili ľudia, ten chcel rozvod, ten iné. Ako keby sa s nimi vrece roztrhlo.

 

Váhala som, radila som sa. Bolo mi doporučené, aby som v žiadnom prípade do toho nešla. Dokonca som dostala ponuku kandidovať za generálnu prokurátorku. Bola to pre mňa satisfakcia, že na mňa nezabudli. Bola by som rada, keby sa ľudia zmenili. Je viac zlých a negatívne naladených ľudí ako dobrých. Príde však doba, keď sa aj oni zmenia.

 

 

Aby bol svet iný. Dvadsať rokov prebieha proces transformácie spoločnosti. Myslíš si, že všetky prírodné katastrofy sú náhoda? Je ich viac a viac. Ničíme túto planétu. Mali by sme sa k sebe lepšie správať, rozdávať lásku, budeme šťastnejší. Iné energie budú prúdiť okolo nás. A nielen riešiť, kto komu čo ukradne, niekoho podvedie, zabije a pod.

 

Preto som aj odišla z prokuratúry. Už som mala toho dosť. Napr. urobila som si poľovnícke skúšky pred deviatimi rokmi. Chcela som nadobudnúť vedomosti o prírode, o zvieratách. Nešlo mi o zabíjanie zvierat, ale o ich starostlivosť. Chcela som ich chodiť aspoň kŕmiť. Skúšky som spravila na samé jednotky, tak ma to bavilo, strašne som to žrala. Avšak stretla som sa tam s veľkou zlobou. Bola som čakateľkou do revíra na Podbranči. Najprv boli super ohlasy, ale neskôr sa začali intrigy, že ich začnem kontrolovať, a pod. Nakoniec ma na poľovníckej schôdzi ani neprijali. Potom mi aj volal Dujkov zástupca. Ospravedlňoval sa mi, že ma veľmi poohovárali, vraj som nasadená. Odvtedy som tam nevkročila.

 

Chcela som byť len užitočná. Aj môj otec bol poľovníkom, ako dieťa som chodila na poľovačky.

 

Tiež som nad tým rozmýšľala, kde by som teraz bola...Nemáš chuť na palacinky? Starká by ti ich spravila s niečím.

 

Snažíme sa variť zdravo, máme teraz polievku zo sóje, nejaké diéty som však nikdy nedržala. Jem morčacinu, sem tam kuracinu, ale chcem sa toho zbaviť. Cítim v tej kuracine umelosť, smrdí mi.

Divinu mám rada, srnčie mäso. Mala som obdobie, keď som mäso nejedla, ale bola som veľmi hladná. Kompenzovala som to sladkosťami. Predstav si, že vo Francúzskej Polynézii som nevedomky schudla 7 kg. Doc. Vasiľčuk mi vravel, že čím viac pôjdem duchovnou cestou, tým menej budem jesť.

 

Náhodou, cvičila ho moja kamarátka, tak som sa pred tromi rokmi rozhodla ísť na kurz. Chi-kung je energetické ozdravné cvičenie. Naberáš energiu, pracuješ s energiou okolo seba.

Je to niečo medzi Tai-chi a Kung-fu. Z nich je odvodený aj názov. Aj dnes ráno, než si prišiel som si zacvičila.

 

Môžem...

 

 

Ani sa to nemá. Základ je naučiť sa správne dýchať. Pri Chi kungu je vydychovanie ústami, ktoré musí ladiť s cvičením. Keď si naberieš veľa energie, veľa sa nadýchaš, môže sa ti zatočiť hlava. Ja som cvičila jogu, už som sa vedela s energiou hrať, ale niektorí skoro odpadli. Chi-kungov je veľmi veľa. Každá rodina má svoje cvičenia, ktoré si taja. Niektoré sú už odtajnené, knihy vychádzajú až v poslednej dekáde. Dôležitá je pravidelnosť v cvičení.

 

Áno, verím v Boha, vo vyššiu moc, v kozmos, ale do kostola nechodím, aj keď som pokrstená. Otec, keď chcel ísť do funkcie, musel vystúpiť z cirkvi.

 

Spojenie s entitami som nemala. Keď som mala asi 12 rokov, topila som sa v jazere. Niekto ma sotil z betónového schodu do vody. Dopadla som na dno jazera, už som si myslela, že sa utopím.

 

Áno, všetko si pamätám. Sedela som na dne jazera a začala som sa modliť. Pane Bože, nechaj ma ešte žiť, nemôžem sa tu takto utopiť. Nikto ma neučil modliť sa, prišlo to spontánne. Zrazu ma niekto odtiaľ vytiahol, ale nemala som zlý pocit. Dokonca som otvorila oči vo vode. Po tomto zážitku nastal veľký prelom vo mne, bola som iná, šťastnejšia. Verím, že sú nejaké entity, ktoré nám pomáhajú. Moje priateľky vedia, akou idem cestou, čo všetko čítam. Vymieňame si ezoterickú literatúru. O určitých poznatkoch a skúsenostiach sa rozprávam len s priateľkami, napr. o merkábe.

 

Mám knihy od Melchizedeka, ktorý má posolstvo z kozmu a vedie nás cestou transformácie. Ľudí, ktorí sú v spojení je viac. Merkába je spôsob vstupu hore, do vesmíru. Na to treba byť na inom duchovnom stupni, ako sme my.

 

Veľká zmena v roku 2012, končí 5000-ročný cyklus podľa Mayského kalendára. Má začať nové obdobie.

 

Ale čo, ona môže byť krištáľové dieťa. Takým stačí málo, aby vedeli pracovať s energiami. Majú intuitívne schopnosti. Ľahko sa preorientujú do novej doby. 

 

Plánov mám viac. Chcela by som si založiť ekologickú farmu, pestovať všetko, čo sa dá. Zatiaľ takú menšiu, 20x20 metrov. Rada by som išla k moru cvičiť Chi-kung, robila kurzy na chalupe, kde by som urobila dreveničku pre návštevy.

 

Veľmi, veľmi dôležitá, nečudujem sa Radičovej. Len laik si môže povedať, že o nič nejde. Keď chce niekto začať so zmenami, tak odvrchu. Nie nadarmo sa vraví, že ryba smrdí od hlavy.