Pod kožu Ľuboslava Pleša 05. apríl 2011 20:44 Kto chodieva po Železničnej ulici, určite si všimol pána, ktorého je často vidieť, ako vykúka z okna. Robieval tak aj jeho otec...

Ako sa voláte?
Pleša Ľuboslav.

Kedy ste sa narodili? 
29. 8.

Ročník? 
65-ty, mám 45 rokov. 

Odkiaľ pochádzate? 
Rodičia pochádzajú z Kopaníc, kúsok za Sobotišťom. Narodil som sa na Myjave a celý život žijem v tomto baráčku. Rodičia ho kúpili v 61-om, mám aj starších súrodencov.

Koľkých? 
Bolo nás 12. Ja som najmladší. 

Mali ste sa dobre ako najmladší? 
Ani nie, bili ma. Korbáčom, v ktorom bola špajchla z bicykla. Aj modriny boli z toho. 

Ak ste robili zle... 
Ako každé dieťa. 

Pred tým kde bývali rodičia? 
V Javorci, za Sobotišťom. Mama bývala hore u Kubíčkov, smerom na Vrbovce, ako lietajú rogalá. Tata býval dole, smerom na Chvojnicu. On bol muzikant. 

Na čo hrával? 
Na heligónku. 

Vy ste sa nenaučili? 
Nie, akurát najstarší brat to pochytil. Teraz sa oženil, býva v Devínskej Novej Vsi v Bratislave. Občas hrá svojim dievčatám. Dal opraviť heligónku, tak sme mu ju na pamiatku po otcovi nechali. 

Na základnú školu ste kde chodili? 
Nechodil som na základnú, chodil som na osobitku. Nás bolo veľa, nedalo sa. My sme boli jeden za druhým. Za komunistov tata nezarábal veľa, na STS-ke 900 korún. Otec nás ledva uživil, 900 korún bolo mála na toľko detí. Vyučený nebol, lepšiu prácu si zohnať nemohol. 

Škola bola bezplatná... 
Bola, ale nemohol som sa ísť ani vyučiť. Najstaršia bola sestra Božena, po Kozaitkovi, zomrela 3 roky dozadu ako 61-ročná.

Po osobitke kam? 
No hneď do roboty, do hodvábky. Necelých 16 rokov som mal. Robil som tam tri roky. Odtiaľ som utiekol, lebo ma to tam nebavilo. Málo som zarábal. 900 korún, niekedy 1200. Tak som sa nahneval a išiel som robiť do Tesly.

Z čoho máte radosť, tešíte sa z niečoho? 
Ani nie, nemám už z čoho. 

Niečo sa snáď nájde? 
Ako sa rodičia pominuli, hotovo. Pokiaľ mama žila, tak sa dalo. Otec bol astmatik, zomrel v 85-om, mamka v 99-om, mala cukrovku. Potom to už išlo dole vodou. 

S Vami? 
Aj so mnou. Keď žil tata, tak sme si aj zatancovali pri harmonike. Otec ma aj učil na ňu hrať, ale ja som bol drevený. 

V čom ste šikovný? 
Čo ma bavilo, boli ryby. Najväčšiu rybu som chytil 70 cm kapra, ale to už bolo dávnejšie, v Koválove. Tam bývali pekné ryby. 

Sem tam sa aj oholíte... 
Raz za čas, šetrím aj s tými žiletkami, drahé sú. Je pravda, že keď sa muž oholí, omladne aj o 10 rokov.

Máte veľkú záhradu... 
Mali sme, suseda nám zobrala.

Zobrala? 
Zdedili sme ju po rodičoch, ale prišla suseda, prekreslila plány, nič sa nás nepýtala a zobrala nám kus dvora. 

Kedy sa to stalo? 
V roku 2005, tak nejako. Pokiaľ sme jej to nepodpísali, nemohla to predať. Prišla s rozdeľovacou zmluvou, že sa v nej nič nemení. Spravili sme somarinu. Ošmekla nás, tvrdila krstnej mamičke, že nám dala 100 000 korún na opravu strechy, ale nič nám nedala. Doteraz sme nevideli ani desiatnik a pritom je z rodiny. Advokátka vyrátala, že nás Huková oklamala o 100 metrov štvorcových. 

Chodíte aj do mesta? 
Nie, chodieval som na hríby, ale už nevládzem, mám problémy s chrbticou. Pokiaľ sa dá, aj drevo porežem, jedenie nachystám, keď príde brat z roboty, nech má aspoň navarené. 

Vychádzate si dobre s bratom? 
Musíme, čo máme robiť. Sem tam sa aj pohádame, ako súrodenci. 

Robotu by ste potrebovali... 
Šikla by sa, nejaká na doma. Ale kde si ju nájdem? 

Budúcnosť ako vidíte? 
Slabo, bude to z roka na rok horšie. Bol som na posudkovej, kde mi doktor odporučil kupovať si sáčkové polievky, že aj z toho sa dá vyžiť.

Mali ste mu odpovedať, nech si to skúsi sám... 
Poviem mu to a zoberie mi dôchodok a nebudem mať už vôbec nič. Taký vysoký, tlstý doktor, Čechúň, ale už tu nie je. 

V zahraničí ste neboli pozrieť? 
Bol, ešte keď som robil v Tesle. V Nemecku som bol, kde sú tie skokanské mostíky, v Karl-Marx-Stadte. Vyšli sme ráno o desiatej a večer o ôsmej sme boli len V Karlových Varoch. Tam sme prespali. Vybabrali sme sami zo sebou, nemohli sme si dohromady nič kúpiť, bolo to akurát v 89-om, kedy bol prevrat, tesne pred Vianocami. Ani sme nevedeli, stavili sme sa v Moste na večeru, kde sme sa v reštaurácii dozvedeli, že Husák podal demisiu. Bodaj by sme niečo kúpili. Do tej jedenástej-dvanástej Nemci ešte predávali čechoslovákom, neskôr už nie. Chcel som si topánky kúpiť, aj my ich zobrali.

Prečo? 
Chcel som ich zaplatiť, ale musel som ich vrátiť naspäť. Pri každej pokladnici stál nemecký policajt. Nesmeli predávať, báli sa. Šofér bol veľmi nahnevaný, mal na kabáte napísané ČSD. Ako to zbadali, tiež mu nič nepredali. Ani marku neminul, všetky peniaze si niesol naspäť. S prázdnou kabelou išiel domov. Všetci sme boli vyplašený, čo sa stalo. Pre iných cudzincov to neplatilo, iba pre nás, z Československa.

Nedali sa prehovoriť? 
Nie, pokladníčky sa nám báli predávať. Jediné, čo som si kúpil na ulici bol čokoládový Mikulášl. Vtedy aj tie čokolády boli vzácne, u nás sa nedali kúpiť, nebolo toho. Keď tak pod pultom, po známosti. Kedysi sa nedali kúpiť ani mandarínky, pomaranče a banány ako dnes. Boli raz za rok, na Vianoce, veľká vzácnosť pre nás. 

Okrem Nemecka kde ste boli? 
Do Maďarska sme často chodili na nákupy, do Gyor-u. Bývali tam dobré trhy. 

Dobre Vám bolo v tej Tesle... 
Bolo, keby ju v 91-om nezrušili. V 87- som išiel na dva týždne robiť do domovskej fabriky Tesly. Natiahlo sa to na rok. Páčilo sa nám tam, dievčence tam boli šikovné, aj cestovné nám preplácali. Tiež to bolo vychcané... Keď sme robili v Senici, zarobil som 1900 korún, tam som mal 2500, niekedy aj 2700 korún. V hlavnom závode sa viac zarábalo ako v pobočkách, aj dnes je to tak. 

Prečo ste tam skončili? 
Boli sme sa zaučiť lepiť reproduktory, bol to taký kolotoč. Potom výrobu presunuli do Senice. 

Ste veriaci? 
Nechodím do kostola, ale som pokrstený ako luterán. Pokiaľ rodičia žili, chodili sme do kostola. 

Vodičský preukaz máte? 
Nemám, jazdím na bicykli, ten mi stačí. Som rád, že vyžijem z toho mála. Občas pozerám televízor, ale nikde nič nie je. Radšej nejaké dvd-čko pozriem. Horory a rozprávky. 

Dosť rozdielne žánre... 
Pozerám čokoľvek, je mi to jedno. Naposledy som pozeral Piráti z Karibiku, všetky tri diely. Trojka sa mi veľmi páčila. 

Aj sa zasmejete niekedy? 
Ani nie, už ma to nebaví. Sem-tam, ale už to nie je ono. Ako utekajú roky, je to horšie. 

V čom je to horšie? 
Čas rýchlo letí, za komunizmu to tak neletelo ako v tejto demokracii. Za jeden rok zostarneme za štyri. Aj v novinách to písali, že dnešná doba je veľmi rýchla. Novinári písali, že ľudia budú závidieť tým, ktorí už sú na druhom svete. Najprv ma to aj rozčúlilo, ale s odstupom času na tom niečo je. Ten, kto zomrel, už nemá starosti... Takto čo? Samá chudoba. Mladí sa rýchlo berú, rovnako rýchlo rozvádzajú, peniaze nemajú... Buď vyskočí z okna, keď ho žena nechá, obesí sa, alebo auto niekde nabúra. Každú chvíľu sú nejaké vraždy. 

Dňa 29.9.2010 sa zhováral Ravando Mexa. Autorizované Ľubom Plešom.